Plešťák pod platanom

Panstvo Huňadyovcov známe chovom koní vybudovalo r. 1721 v tesnej blízkosti kaštieľa žrebčín, aký nemal páru v celej Európe. Kone mali rozsiahle rodokmene ako samotná šľachta. Mnoho vynikajúcich koní bolo známych vo svete. Ale najznámejší bol Tajár dovezený z Egypta. Jeho meno v preklade znamená "Lietajúci", ale volali ho "Najušľachtilejší púštny behúň". Slávou sa mu nevyrovnal žiaden kôň v Uhorsku.

O kone sa starali "koňárnici" (ošetrovatelia a tréneri koní) a vybraní odborníci. Pravidelne ich trénovali a každý kôň mal svojho jazdca.

Žrebčín stojí do dnes. Neslúži už svojmu pôvodnému účelu, ale na organizovanie kultúrnych a spoločenských podujatí. Na prízemí zostali zachované pôvodné okná s okenicami, liatinové piliere (pôvodne oddeľujúce ustajňovacie boxy drevenými doskami). V podkroví žrebčína boli vybudované hotelové izby. Žrebčín, svojho času známy v celej Európe, tak dostal druhú šancu a slúži širokej verejnosti.

Okolo žrebčína sa nachádza park so vzácnymi drevinami. Najstarším stromom v parku je jaseň a o niečo mladšie obrovské lipy. Tri tuje v tesnej blízkosti kaštieľa zasadili vždy pri narodení dcéry posledného grófa Ladislava Huňadyho.

Príbeh:

Neďaleko žrebčína smerom k malému kaštieľu stáli staré mohutné platany. Od svojej verenice sa večer vracal k svojim koníkom mladý "koňárník" Imro. Rozhodol sa, že si skráti cestu. Zabočil do mäkkej trávy, ktorá tlmila jeho kroky. Zrazu z ničoho nič pod starým mohutným platanom sa zjavil prízrak, akoby zo zeme vyrástol. Čože prízrak....! Ony to boli tri, ale poriadne veľké prízraky. Mladík zostal prekvapený, vyľakaný, nevládal sa pohnúť z miesta, zdalo sa mu, že má nohy vrastené do zeme. So strachom hľadel na troch veľmi zvláštnych psov. Prostredný bol najväčší asi ako ročné teľa. Oči veľké ako taniere svietili ďaleko do diaľky. Celé telo zvláštnych bytostí svetielkovalo a osvetľovalo blízke okolie. Vtedy si uvedomil, že sa stretol s najznámejšími urmínskymi strašidlami "plešťákmi". Ľudia sa s nimi stretávali často. A tak mladík sklopil zrak a opatrne ich obišiel. Stáli tam ako sochy, ani sa nepohli. Obyčajne plešťáci chodili po mestečku Urmín osamote. Imro nikdy nepochopil, prečo tam boli traja. Že by sa aj oni v noci báli?