Expozície

Nech sa páči, vstúpte...

Poďte s nami navštíviť  tento drobný klenot architektúry v obci, zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok v roku 2011, ktorý je v súčasnosti moderným múzejným zariadením. Veríme, že aj  v budúcnosti bude slúžiť ako kultúrna inštitúcia aj ďalším generáciám. 

 

  • Farská knižnica

Farská knižnica z Mojmíroviec patrila v minulosti medzi väčšie farské knižnice, no viaceré tlače sa pod vplyvom rôznych nepriaznivých okolností z jej fondu vytratili. Zostalo z nej 305 vzácnych starých tlačí a jej umiestnenie v priestoroch regionálneho múzea je príkladom, ako je možné podobné staré knižnice využiť aj dnes, aby neupadli do úplného zabudnutia. Na vidieku sa farské knižnice začali budovať až od 18. storočia, v mestách skôr. Farská knižnica v Mojmírovciach vznikla pravdepodobne tiež v tom čase. Aj keď sa z nej zachovala iba časť, je na prvý pohľad jasné, že išlo o knižnicu, v ktorej nájdeme množstvo vzácnych diel od 16. až do začiatku 20. storočia. Viac ako polovica tlačí je z 18.storočia, pomerne bohato zastúpené je aj 17. storočie a tri vzácne tlače pochádzajú zo 16.storočia. Ide o dielo Reductorii Moralis Petri Berchorii Pictaviensis... vydané v Benátkach v roku 1583 a dvojzväzkové dielo toho istého autora Dictionarii Seu Repertorii Moralis...Pars I a Pars II. tiež vydané v Benátkach v tom istom roku. Zaujímavosťou je, že všetky tri knihy zo 16. storočia boli neskôr previazané do pergamenovej väzby, na ktorej je vytlačený rok 1631. Obsah knižnice je rôznorodý, objavujú sa najmä teologické, liturgické a homiletické diela, katechizmy, aktá pápežov, ale nájdeme tu aj tlače z oblasti filozofie, cirkevného práva, histórie, geografie, jazykovedy, učebnice, beletriu, časopisy a pod. Vždy záležalo od konkrétneho kňaza, akú literatúru uprednostňoval. Staré tlače sú cenné nielen svojím vyhotovením či obsahom, ale tiež rukopisnými poznámkami rôzneho charakteru, exlibrismi, supralibrosmi, posesorskými záznamami, celostránkovými rytinami, väzbami. Nájdeme tu pergamenové zdobené väzby, ktorých úlohou bolo knihu chrániť pred rozpadnutím a pred ohňom. Medzi najvzácnejšie exempláre patrí kniha, v ktorej sa zachoval vlastnoručný podpis cisára Leopolda a jeho pečať.

Čajový salónik


Čajový salónik ponúka ukážku dobového nábytku, bývania šľachty. Vystavená sedacia súprava je odrazom módy prvej polovice 19. storočia, ktorá sa vo Francúzsku a západnej Európe označuje ako štýl "Louis Philippe" pomenovaný podľa posledného francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa Orleánskeho (1773 - 1850). Nábytok sa vyznačuje oblými tvarmi, pevnou drevenou kostrou a vysokými opierkami na sofe aj kreslách. Dbalo sa predovšetkým na pohodlie. Používalo sa výlučne mahagónové drevo, a to pre svoju trvácnosť a nádherné sfarbenie. Vzácna drevina sa používala aj na stavbu lodí a výrobu hudobných nástrojov. V stredoeurópskom priestore štýlu Louis Philippe zodpovedná obdobie neskorého klasicizmu - Biedermeier. Predmetná súprava pochádza z mesta Kassel, kde bola po dlhé roky umiestnená na tamojšom zámku. Neskôr bola odkúpená váženou rodinou lekárnika, ktorý ju ako zberateľ a milovník umenia, mal umiestnenú vo svojom interiéri.

Expozícia 

Slávne urmínske rody

otvorená 1.12.2018

S finančnou podporou Fondu na podporu umenia a Nitrianskeho samosprávneho kraja sme otvorili pre Vás novú časť expozície Slávne urmínske rody. Dozviete sa veľa zaujímavého o rode Camilla Aldobrandiniho, Antona Grasalkoviča, o Ürméniovcoch, Appelovcoch a Huňadyovcoch. 

Slávne urmínske rody

Anton Grasalkovič
Anton Grasalkovič

Návštevník múzea sa oboznámi s najslávnejšími dejinami obce aj prostredníctvom expozície venovanej najvýznamnejším miestnym šľachtickým rodom a ich jednotlivým členom, ktorí svojho času mali významné postavenie nielen v rámci obce a Uhorska, ale aj na cisárskom dvore vo Viedni. Ide o rod Huňadyovcov, s ktorými spájame najkrajšie architektonické pamiatky v obci a ich hospodárskych úradníkov, Appelovcov, ktorí na huňadyovskom panstve v Urmíne (Mojmírovciach) zaviedli vzorové majerské hospodárenie. Pýchou vtedajšieho statku bol chov a šľachtenie koní a oviec. Arabský plnokrvník Tajár z miestnej stajne bol zakladajúcim žrebcom chovu arabských plnokrvnikov v Uhorsku. Prvé konské dostihy  v Rakúsko-Uhorsku, sa konali práve na huňadyovskom panstve v roku 1814. Nemenej významným rodom v obci boli Grasalkovičovci, predovšetkým gróf Anton Grasalkovič I., ktorý sa v Urmíne v roku 1694 narodil. Počas svojho života pôsobil okrem iného ako radca cisárovnej Márie Terézie a bol významným mecénom umenia.

           Appelovci

Karol Jozef Appel
Karol Jozef Appel

Dňa 22. septembra 2017 bola v priestoroch RMM slávnostne otvorená nová expozícia, ktorá je venovaná rodu Appelovcov. Appelovci pôsobili ako hospodárski úradníci Huňadyovcov a za svoje zásluhy boli v roku 1823 nobilitovaní. Zo zabudnutia a archívu ich do opätovného povedomia dostal historik a riaditeľ Štátneho archívu v Nitre PhDr. Peter Keresteš, PhD., ktorý je autorom publikácií venovaných dejinám našej obce a odborných článkov, v ktorých píše o rode Appelovcov. Nechýbal ani na otvorení expozície, kde publiku túto tému predstavil formou odbornej prezentácie. Otvoreniu predchádzalo niekoľko mesiacov práce, ktorá spočívala v zabezpečovaní exponátov, príprave sprievodných textov, v ďalšom nevyhnutnom štúdiu danej problematiky a napokon v samotnej realizácii a inštalácii expozície. Zoznámili sme sa s potomkami rodu Appelovcov, ktorí v súčasnosti žijú na Slovensku, ale aj v zahraničí a počas tejto slávnostnej udalosti sa stali našimi čestnými hosťami. Práve im patrí veľká vďaka za darovanie či zapožičanie vzácnych rodinných artefaktov, ktoré dnes návštevníci môžu vidieť v múzeu. Za zapožičané artefakty vďačíme aj Štátnemu archívu v Nitre. Spoločným úsilím sa nám podarilo vytvoriť expozíciu, ktorá je bohatá na 3D exponáty a informácie. V 19. storočí prežívalo bývalé urmínske panstvo rozkvet. Za ten vďačilo šikovnému tandemu, ktorý tvorili rovesníci Jozef Alojz Samuel Huňady (1773 - 1822) a jeho hospodársky riaditeľ Karol Jozef Appel (1773 - 1839). Appel pochádzal z Nemecka, vyštudoval na Hospodárskom inštitúte v Štutgarte a jeho stretnutie s grófom Huňadym ovplyvnilo nielen náš región, ale malo celouhorský význam. Kto by to bol povedal, že na nížine, kde sa nachádza naša obec a jej okolie, sa ani nie v tak dávnej minulosti chovali stovky oviec, ktorých vlna bola predávaná na svetových zahraničných trhoch? Kto by to bol povedal, že u nás je kolíska turfu na Slovensku, ale aj v celej oblasti bývalého Uhorska? Na vtedajšom urmínskom majeri Poľný Kesov sa v roku 1814 konali prvé konské dostihy v Uhorsku, ktorých tradícia pokračuje dodnes v Budapešti. Šľachtili sa tu kone a pýchou huňadyovskej stajne bol arabský plnokrvník Tajár s dobrodružným životným príbehom - tento príbeh je tiež súčasťou novej expozície. Choval sa tu aj kvalitný dobytok a do Urmína sa chodili školiť úradníci z iných panstiev. Vedeli ste, že Urmín práve v tých časoch navštívil budúci významný anglický lekár Richard Bright, ktorý stál pri vzniku nefrológie ako lekárskeho odboru? Na panstve ho v neprítomnosti grófa privítal Appel a Bright bol veľmi prekvapený, na akej vysokej úrovni je hospodárstvo tohto regiónu. Vďaka jeho cestopisu sa nám zachoval pekný dobový opis, ktorý patrí medzi cenné svedectvá o urmínskych a uhorských reáliách. Slávne časy panstva pominuli a potomkovia rodiny Appelovcov to nemali ľahké. Okrem toho, že prišli o veľkú časť majetku, na ich osudoch sa podpísali aj turbulentné vojnové časy.

Za Regionálne múzeum Mojmírovce úprimné poďakovanie za poskytnutú pomoc, dokumenty a exponáty pre expozíciu patrí prof. Ing. Jurajovi Spalekovi, PhD. a jeho manželke Růžene Spalekovej, RNDr. Ladislavovi Spalekovi, Melinde Krüttli - Szütsy a Alžbete Mihalovics a taktiež za odbornú pomoc a poskytnutie dokumentov historikovi a riaditeľovi Štátneho archívu v Nitre PhDr. Petrovi Kerestešovi, PhD.

Jozef Appel de Kapocsány
Jozef Appel de Kapocsány
Adalbert Szütsy a Anna Appel de Kapocsány (svadba 1881 Rišňovce)
Adalbert Szütsy a Anna Appel de Kapocsány (svadba 1881 Rišňovce)

                                Rozhovor s prof. Ing. Jurajom Spalekom, PhD.,

                         ktorý sa uskutočnil bezprostredne po otvorení expozície Appelovci.

O tom, ako svojich predkov vníma ich potomok v ženskej línii, prof. Ing. Juraj Spalek, PhD., nám prezradí úryvok z rozhovoru, uskutočneného po otvorení novej expozície :

TI: Kedy a od koho ste sa dozvedeli, že Vaši predkovia patrili medzi ľudí, ktorí dosiahli vďaka svojej práci a prínosu pre hospodárstvo v Uhorsku šľachtický titul?

JS:

V našej rodine sa o tradíciách hovorilo vždy s úctou, avšak dobové súvislosti tejto téme nie vždy priali. Informácií bolo málo a aj tie boli kusé. Najčastejšie som o našich predkoch Appelovcoch počul od mojej mamy Eleny a jej brata Lóranta Szütsyho. Žiaľ, ako to často býva, až po ich smrti som si uvedomil, ako málo som sa pýtal, ako málo o nich viem.

TI: Vieme, že Mojmírovce ste po prvýkrát navštívili už dávnejšie. Aké ste mali očakávania a aké dojmy z prvej návštevy v "Urmíne"?

JS:

Áno, Mojmírovce som navštívil spolu s manželkou prvýkrát v auguste 2008. Bolo to cielené, hľadajúc stopy po predkoch. Na Obecnom úrade sme sa pýtali, či existuje nejaký záznam o riaditeľovi Huňadyho panstva Karolovi Appelovi. Vtedajší starosta Imrich Kováč nám porozprával o pôvode i súčasnom stave náhrobného pomníka Karola Appela, ktorý dal na miestnom cintoríne zhotoviť gróf Jozef Huňady ml. v roku 1839, ako aj o dôvodoch, prečo má táto osobnosť pre obec veľký význam. Okrem toho nám sprostredkoval stretnutie so vzácnou pamätníčkou, vtedy 92 ročnou pani Klárou Šitzovou, bývalou zamestnankyňou poštového úradu obce Urmín, ktorý bol jedným z prvých na území dnešného Slovenska. Ochotne sa podelila o osobné skúsenosti a zážitky z blízkeho okolia rodiny grófa Huňadyho v období 2. svetovej vojny.

TI: Zoznámili ste sa vtedy aj s Petrom Kerestešom... Bolo niečo, čo ste sa dozvedeli pre Vás a Vašu rodinu dovtedy neznáme?

JS:

Pán riaditeľ Peter Keresteš je skutočne vzácny človek. Okrem veľkého množstva informácií o histórii Mojmíroviec disponuje aj faktografickými vedomosťami o mojmírovských Huňadyovcoch a ich panstve. Vážim si jeho osobný i profesionálny záujem o problematiku rodiny Appelovcov, má podrobne zmapované hospodárske aktivity Karola Appela, čo prezentoval na viacerých medzinárodných odborných konferenciách, a ktoré spracoval aj knižne. Nielen mňa, ale aj mojich príbuzných mimoriadne potešilo jeho nadšenie i snaha o popularizáciu historických udalostí a osobností, ktoré významne ovplyvnili prosperitu obce. Keby som mal opísať jeho vplyv na úroveň nášho poznania, pripomína mi to obraz, ktorého kontúry sčasti poznám, ale jednotlivé farebné kamienky mozaiky doň vložil on, sú jeho prínosom. Vďaka nemu je ten obraz farebný a plastický. Vážime si, že nám umožnil pozrieť si korešpondenciu Appelovcov a iné dokumenty, ktoré sú uložené v archíve v Ivanke pri Nitre. Bolo vzrušujúce dotýkať sa napr. listov, ktoré písal na začiatku 19. storočia môj pra-pra-prastarý otec, ba aj jeho otec.

TI: Okrem Mojmíroviec, ste navštívili Sasinkovo, Šalgočku, ale aj Nemecko. Aký je to pocit kráčať po miestach, ktoré boli bytostne späté s rodom Appelovcov?

JS:

Každé z týchto miest má svoje genius loci, avšak vnímať ho možno len vtedy, keď si človek vopred naštuduje ich históriu alebo aspoň súvislosti v období pôsobenia konkrétnych ľudí. V každom z nich zanechali Appelovci identifikovateľnú stopu, ktorá - ako sa ukázalo - nevychladla ani po dvoch storočiach.

Karol Appel sa narodil v roku 1773 v Ludwigsburgu. V rokoch 1784-1793 študoval vysokú školu na Herzogliche Hohe Karls-Schule. Táto škola sa neskôr presunula do Hohenheimu, kde neskôr študovali aj jeho traja synovia.

Spolu s manželkou sme tieto miesta navštívili, ako aj mesto Hechingen a kostol, kde sa oženil ako 25 ročný s Annou Mariou de Staader. Dva roky po svadbe sa Karol Appel rozhodol prijať ponuku grófa Jozefa Huňadyho a zvyšok života prežil spolu s manželkou v Mojmírovciach. V dnešnej terminológii by sme povedali, že emigroval do Horného Uhorska, čo v nepokojnom období na prelome 18. a 19. storočia vôbec nebolo jednoduché rozhodnutie, potrebovalo silnú motiváciu i odvahu.

Za úspechy európskeho významu získal v roku 1823 rytiersky kríž würtemberského kniežatstva a od cisára Františka II. šľachtický titul a prídomok de Kapocsány. Spolu so synmi Jozefom, Karolom a Gustávom prispeli k hospodárskej prosperite Mojmíroviec a viacerých okolitých obcí. Najstarší syn Jozef odišiel hneď po štúdiách do Sedmohradska v dnešnom Rumunsku spravovať majetky rodiny, ale pre odľahlosť sa rodina neskôr rozhodla majetky predať a Jozef sa vrátil a žil v Sasinkove, kde je aj jeho rodinná hrobka. Hospodárske aktivity druhého syna, Gustáva, boli pre tento región najvýznamnejšie, sústredili sa do obcí Šalgočka, Pusté Sady a Zemianske Sady a ďalších.

Myslím, že na postupne zoslabujúci hospodársky a spoločenský vplyv Appelovcov v regióne mali významný vplyv najmä dve skutočnosti: jednak absencia mužských potomkov a tiež dôsledky vojnových rokov 1905 - 1918 (rozpad Rakúsko-Uhorska, potvrdený Trianonskou mierovou zmluvou z roku 1920).

TI: Kto Vám najviac pomáhal a pomáha pri odhaľovaní minulosti Vašich predkov?

JS:

Odpoveď na túto otázku je jednoduchá. V ostatných rokoch je to jednoznačne moja manželka, ktorá nielenže má schopnosť zhromažďovať, triediť a analyzovať informácie, ale na rozdiel odo mňa si ich vie aj zapamätať a zakomponovať do súvislostí . Okrem toho mám veľkú oporu v mojich súrodencoch a sesternici. Množstvo cenných informácií a materiálov som získal z pozostalosti po mojom strýkovi Lórantovi Szütsym (†1986).

TI: Na záver by som sa chcela spýtať, či existuje nejaká konkrétna vec, na ktorú by ste sa určite spýtali Vašich predkov, keby ste zrazu mali takú možnosť?

JS:

Hmm, je toho skutočne viac... Myslím, že metódam vedenia hospodárstva, ktoré moji predkovia zaviedli v 19. storočí najprv na huňadyovskom a neskôr aj na vlastnom panstve, by sa dnes hovorilo "appelovská škola". Boli úspešní, metodiku postupne prevzali aj panstvá v iných regiónoch. Ako sa ku nej dopracovali? Čo z toho je nemecká vzdelanosť a čo uhorská skúsenosť, či vlastná invencia?

Mojej prastarej mamy Anny Szütsy, rodenej Appel de Kapocsány by som sa okrem iného rád opýtal, ako sa jej žilo v Žiline, kde v roku 1932 umrela - teda v meste, kde dnes už takmer 50 rokov žijem aj ja.

Mojej mamy zas, prečo a ku komu chodili ako deti na prázdniny do kaštieľa v Klobušiciach a na ďalších tisíc detailov z ich minulého rodinného života...

Zhovárala sa a za rozhovor ďakuje Tatiana Ivanová

Anna Szütsy rod. Appel de Kapocsány so synom Lórantom sen. 1917
Anna Szütsy rod. Appel de Kapocsány so synom Lórantom sen. 1917

Camillo Aldobrandini

a príbeh malého kaštieľa

Princ Camillo Aldobrandini sa narodil vo Florencii 16. 11. 1816 ako druhý syn Francesca Borghese a Adely de La Rochefoucauld.

Po otcovej smrti v roku 1839 zdedil aktíva a výsady. Bol vojakom, plukovníkom, neskôr veliacim generálom rímskej civilnej stráže zriadenej pápežom Piom IX. Bol menovaný členom Najvyššej rady a po roku 1848 presadzoval pokračovanie boja za taliansku nezávislosť. Počas Garibaldiho expedície z roku 1867 narukoval medzi pápežských "rímskych dobrovoľníkov" a svoj palác na Via Panisperna dal k dispozícii Výboru pre pomoc raneným. V rokoch 1878 - 1882 bol mestským radcom v Ríme. V roku 1862 bol predsedom pápežskej komisie pre Svetovú výstavu v Londýne. Jeho starším bratom bol Marcantonio Borghese V., VIII. princ zo Sulmony (1814 - 1886), ktorý podporoval rozvoj talianskej infraštruktúry, inicioval zakladanie škôl a to aj agrárnych, materských škôl a hospicov. V roku 1871 bol princ medzi zakladajúcimi členmi umelecko-priemyselnej spoločnosti. Bol prezidentom rímskej generálnej banky a signatárom dohody s talianskou vládou o založení nových železničných spoločností. Najznámejším predkom Camilla Aldobrandiniho je pápež Klement VIII. Strýko Camilla Aldobrandiniho bol Camillo Borghese (Camillo Filippo Ludovico Borghese, princ zo Sulmony a Rossana, vojvoda a princ z Guastally, manžel Napoleonovej sestry Pauliny Bonaparte)

Camillo Aldobrandini sa v roku 1841 oženil s dcérou Prospera Louisa d´Arenberg, vojvodu z Arenbergu, Mariou Florou d´Arenberg (1823 - 1861). V roku 1863 sa oženil s Máriou Hunyady de Kéthely (1838 - 1908) dcérou Jozefa Hunyadyho a Henrietty von Liechtenstein.

V roku 1859 podpísal Camillo Aldobrandini kúpnu zmluvu na celý rodový majetok Urményiovcov. . Pri založení prvej pozemkovej knihy k dátumu 15. 9. 1871 je na meno Aldobrandiniho zapísaný majetok: 43 domov, 1097 hektárov, 77 árov a 14 metrov štvorcových. Aldobrandini vlastnil role, oráčiny, vinohrady, lúky. V roku 1902, keď zomrel Aldobrandini, kúpila jeho majetok aj s kaštieľom Felícia Hunyadyová, manželka Imricha Hunyadyho, pre vtedy ešte slobodnú dcéru Teréziu Hunyadyovú (nar. 1882). Terézia sa vydala v roku 1922 za grófa Dr. Antonia Ceschiho a Santa Croce, s ktorým kaštieľ obývala až do roku 1944. Terézia bola druhou manželkou Antonia Ceshiho, prvý krát bol ženatý s Mariou Theresiou von Harbuval et Chamaré.



ÜRMÉNIOVCI 

najstarší šľachtický rod v Urmíne

Ürméniovci, do 16. storočia Ilmeriovci, sú najstarším šľachtickým rodom pochádzajúcim z Urmína (do roku 1948 Mojmíroviec) a najdlhšie sídliacim rodom v ňom. Obec obývali až do 19. storočia. Ich korene siahajú do 13. storočia, pričom svoje priezvisko si odvodzujú od názvu obce (stredovekým názvom obce bol Ilmer, vplyvom maďarčiny sa zmenil na Irmely a v 16. storočí na Ürmény). Ich priami, hodnoverne doložení predkovia, sa spomínajú v rokoch 1277 a 1283. Vtedy Pavlov syn Benedikt z Urmína a jeho dvaja príbuzní, Močovi synovia Batur a Miko z Vinodolu sa stali zakladateľmi troch hlavných vetiev šľachticov z Mojmíroviec. Rod má teda sčasti spoločných predkov s predkami šľachtického rodu Sőlőšiovcov z Vinodolu. Potomkovia Benedikta, Batura a Mika z Urmína sa časom rozvetvili. Už koncom 13. a v priebehu 14. storočia sa medzi ich základnými líniami začali objavovať prímená Fodor, Boďo a Vereš. Kým vetvy Fodor a Boďo vymreli ešte v priebehu 15. storočia, vetva Vereš prežila do súčasnosti. Od nej možno genealogicky odvodzovať všetkých neskorších potomkov Ürméniovcov. Táto vetva pochádzala z potomkov Pavlovho syna Benedikta. Ako prvý začal používať prezývku Vereš (maď. červený, ryšavý) Michalov syn Šebastián z Mojmíroviec (1477, † po 1502), kráľov vyslanec v Nitrianskej stolici. Najstaršie majetky rodu, ktoré si rod udržal do 16. storočia, sa nachádzali okrem Urmína aj v Ivanke pri Nitre a Svätoplukove. Koncom 14. alebo na začiatku 15. storočia sa vetva Ilmeriovcov usadila v Ivanke pri Nitre, kde založila najvýznamnejšiu stredovekú vetvu. Za jej zakladateľa možno považovať Mikulášovho syna Jána, ktorý sa oženil s jedinou dcérou Štefanovho syna Mikuláša z Ivanky pri Nitre, čím tu vyženil majetky. Najvýznamnejším členom ivanskej vetvy bol Jánov syn Ondrej Irmeli z Ivanky pri Nitre, v rokoch 1498 až 1508 podžupan Nitrianskej stolice. Spomedzi jeho potomkov vynikli Imrich Literát (v roku 1549 prepošt vo Veľkom Varadíne) a František (v roku 1520 kráľov človek). Františkov syn Ján Ilmeri (1569, † po 1575) bol posledným mužským členom ivanskej vetvy. Ivanská vetva mala ešte v 16. storočí spoločné majetkové podiely s pôvodnou urmínskou vetvou Ilmeriovcov - Verešovcami. Základný rodokmeň urmínskych Ilmeriovcov publikoval (z rokov 1489 až 1940) maďarský bádateľ Márton Szluha. Z rodu vyniklo viacero významných mužov. Už Ladislavov syn Gregor Ilmeri sa spomína (1397-1416) ako ostrihomský, Pavol (1512-1528) a Urban Ilmeriovci (1540-1555) boli zas nitrianskymi kanonikmi. Na svojich pôvodných majetkoch v Mojmírovciach žili členovia rodu do polovice 18. storočia. Vtedy sa František Ürméni vysťahoval do Rybian (táto vetva vymrela v roku 1839 jeho vnukom Petrom Ürménim (1768-1839), cirkevným hodnostárom). Najdlhšie prežila vetva Štefana Ürméniho (*1694 Urmín, † 1767 Urmín), ktorý pôsobil ako registrátor Uhorskej kancelárie. Bola to zásluha jeho štyroch synov, z ktorých sa predovšetkým Jozef Ürméni (*12. jún 1741 v Mojmírovciach, † 8. jún 1825 vo Váli v Maďarsku) natrvalo zapísal do dejín. Ako tajný radca Uhorskej dvorskej kancelárie sa významnou mierou spolupodieľal na reformácii uhorského ľudového školstva prostredníctvom reformy Márie Terézie Ratio Educationis v roku 1777. Panovník Jozef II. ho dňa 19. júna 1780 vymenoval za župana Peštianskej a o dva roky neskôr Biharskej stolice. V roku 1785 ho menoval do funkcie administrátora Nitrianskeho dištriktu. V tom období sa stal vnútorným tajným radcom. Neskôr pôsobil ako administrátor Peštianskej stolice a zastával aj funkciu kráľovského personála. V roku 1801 sa stal správcom Haliče. V roku 1806 sa stal krajinským sudcom, neskôr ministrom. Zomrel v obci Vál v Stoličnobelehradskej stolici v dnešnom Maďarsku 8. júna 1825. Je tam pochovaný v rodovej krypte - mauzóleu. Tento majetok sa stal novým sídlom Ürméniovcov. Z tohto času pochádza jeho portrét, ktorý zhotovil významný maďarský maliar István Ferenczy. Aj ostatní členovia tejto vetvy zastávali vysoké funkcie a hodnosti. Jozefov brat Ján Ürméni pôsobil ako prísediaci kráľovskej súdnej tabule, Michal bol správcom Uhorskej komory a v rokoch 1787-1790 miestodržiteľským radcom a Bernard podgenerálom. Vysoké funkcie a hodnosti zastávali aj Jozefovi synovia: Ján bol generálom a komorníkom, František správcom Rijeky a strážcom uhorskej koruny, Imrich prísediacim kráľovskej súdnej tabule, Maximilián komorníkom a radcom. Najmladší členovia boli kráľovskí komorníci. Je zaujímavé, že aj napriek týmto veľmi vysokým hodnostiam členovia nikdy nedosiahli povýšenie do barónskeho alebo grófskeho rodu. Posledným mužským členom rodu bol Pavol Ürméni, ktorým rod v roku 1940 vymrel po meči. Napriek tomu, že príslušníci rodu už konca 18. storočia zastávali významné krajinské funkcie, nikdy nezískali barónsky alebo grófsky titul. Hoci synovia Štefana Ürméniho sa z Urmína ešte v polovici 18. storočia odsťahovali, majetky si tu však udržali aj naďalej. Poslednou členkou rodu v Urmíne bola Mária Ürméniová, ktorá zomrela v roku 1788 ako 68-ročná. Do povedomia vošla najmä tým, že prežila až 6 manželov. Do Urmína sa vracal najmä Jozef Ürméni ml. (*4. apríl 1807 Székesfehérvár, † 20. október 1880 Zalaegerszeg, pochovaný vo Váli), komorník, stoličnobelehradský podžupan, zalanský hlavný župan a prísediaci kráľovskej súdnejsúdnej tabule, ktorý si tu dal v rokoch 1840 až 1857 postaviť letné sídlo - dnešný tzv. Aldobrandiniho letohrádok.


Autor hesla: PhDr. Peter Keresteš, PhD.

Huňadyovci v Urmíne

od roku 1718 až po rok 1945 

O rodine Huňadyovcov sa veľa dozviete v našej expozícii, v miestnosti, ktorá je im venovaná. Tešíme sa na Vašu návštevu!

Vinárska expozícia

Mojmírovce majú dlhú vinohradnícku históriu. Sláva urmínskeho vinohradníctva vrcholila dávno pred príchodom Osmanov do strednej Európy začiatkom 16. Storočia. Huňadyovci začali skupovať vinohrady koncom 17.storočia. Boli to jedny z najrozsiahlejších viníc v Nitrianskej stolici. Centrálne vínne pivnice sa nachádzali pod kaštieľom Huňadyovcov. Sem sa zvážalo víno zo všetkých oblastí a všetkých druhov. Podľa dostupných archívnych informácií sa v pivniciach kaštieľa nachádzalo nielen urmínske víno, ale i víno zoborské, pezinské, svätojurské, jágerské červené, budínske červené, ivánske, šomoďské, dolnopialske, jarocké, želiezovské, siksárdske červené a kršteňanské. Spolu bolo v roku 1747 v urmínskych pivniciach 55 755 litrov vína. Neskôr sa začali dovážať aj francúzske vína .

Obyčajní ľudia mali tiež svoje vinohrady. Niektorí pre zabezpečenie živobytia, iní pre potechu duše. Vinohrady s hajlochmi sa nachádzali za dedinou na južných svahoch. Ideálne prírodné podmienky dovolili vinárom produkovať kvalitné víno a šíriť tak jeho dobré meno aj za hranicami Nitrianskej stolice. Hajlochy boli centrom nielen vinárskej produkcie, ale i spracúvania ovocia, ktoré sa popri vinohradoch pestovalo. Na jeseň sa oberalo hrozno, slivky a orechy.

Patrónom vinohradníkov je svätý Urban. Kaplnka svätého Urbana stála na začiatku vinohradov a stojí dodnes, ale už ako súčasť intravilánu obce . Svätého Urbana majú v úcte aj súčasní obyvatelia . Každoročne sa v máji koná slávnostná omša za dobrú nastávajúcu úrodu priamo pri kaplnke sv. Urbana.


Tehly

na stránke sa ešte pracuje, prepáčte



Ručná výroba tehál bola remeselnícka činnosť so svojimi pravidlami a tradíciami. Kvalita ručne vyrobených tehál bola pomerne vysoká a z tohto dôvodu  sa zachované tehly opakovane využívali pri stavbách.Spriemyselnenie výroby, ktoré u nás začalo až v pol. 19. stor., prinieslo využívanie nových strojov a technológií. Tieto prevzali väčšinu ručnej práce, ako je ťažba a premiešavanie hliny, pomocou strojného lisu sa uľahčilo formovanie tehál, teplovzdušné sušiarne urýchlili proces sušenia a vysoko produktívne kruhové pece niekoľkokrát znásobili objem výroby. Tehla sa tak stala najpoužívanejším stavebným materiálom u nás.

Používanie pálených tehál na našom území zaviedli Rimania v 1.storočí n.l. Prvú výrobňu založili v Stupave asi v roku 71. V druhom storočí rozšírili výrobu pálenej tehly v Bratislave-Gerulate, Komárne a Trenčíne . Po odchode Rimanov z územia Slovenska pravdepodobne dočasne zaniká znalosť výroby pálenej tehly. Tá je obnovená až v stredoveku, keď sa tehla ako kvalitný a lukratívny prvok začína používať pri výstavbe chrámov a hradov.