ČRIEPKY Z HISTÓRIE

ÜRMÉNIOVCI - stredoveký šľachtický rod z Urmína 


Erb rodu Ürméniovcov
Erb rodu Ürméniovcov
Jozef Ürméni
Jozef Ürméni
Ratio Educationis
Ratio Educationis
Jozef Ürméni v dolnom rade v strede
Jozef Ürméni v dolnom rade v strede
František Ürméni
František Ürméni
Maximilián Ürméni
Maximilián Ürméni
Klaudia Ürméni
Klaudia Ürméni
Mauzóleum vo Váli
Mauzóleum vo Váli

Ürméniovci, do 16. storočia Ilmeriovci, sú najstarším šľachtickým rodom pochádzajúcim z Urmína (do roku 1948 Mojmíroviec) a najdlhšie sídliacim rodom v ňom. Obec obývali až do 19. storočia. Ich korene siahajú do 13. storočia, pričom svoje priezvisko si odvodzujú od názvu obce (stredovekým názvom obce bol Ilmer, vplyvom maďarčiny sa zmenil na Irmely a v 16. storočí na Ürmény). Ich priami, hodnoverne doložení predkovia, sa spomínajú v rokoch 1277 a 1283. Vtedy Pavlov syn Benedikt z Urmína a jeho dvaja príbuzní, Močovi synovia Batur a Miko z Vinodolu sa stali zakladateľmi troch hlavných vetiev šľachticov z Mojmíroviec. Rod má teda sčasti spoločných predkov s predkami šľachtického rodu Sőlőšiovcov z Vinodolu. Potomkovia Benedikta, Batura a Mika z Urmína sa časom rozvetvili. Už koncom 13. a v priebehu 14. storočia sa medzi ich základnými líniami začali objavovať prímená Fodor, Boďo a Vereš. Kým vetvy Fodor a Boďo vymreli ešte v priebehu 15. storočia, vetva Vereš prežila do súčasnosti. Od nej možno genealogicky odvodzovať všetkých neskorších potomkov Ürméniovcov. Táto vetva pochádzala z potomkov Pavlovho syna Benedikta. Ako prvý začal používať prezývku Vereš (maď. červený, ryšavý) Michalov syn Šebastián z Mojmíroviec (1477, † po 1502), kráľov vyslanec v Nitrianskej stolici. Najstaršie majetky rodu, ktoré si rod udržal do 16. storočia, sa nachádzali okrem Urmína aj v Ivanke pri Nitre a Svätoplukove. Koncom 14. alebo na začiatku 15. storočia sa vetva Ilmeriovcov usadila v Ivanke pri Nitre, kde založila najvýznamnejšiu stredovekú vetvu. Za jej zakladateľa možno považovať Mikulášovho syna Jána, ktorý sa oženil s jedinou dcérou Štefanovho syna Mikuláša z Ivanky pri Nitre, čím tu vyženil majetky. Najvýznamnejším členom ivanskej vetvy bol Jánov syn Ondrej Irmeli z Ivanky pri Nitre, v rokoch 1498 až 1508 podžupan Nitrianskej stolice. Spomedzi jeho potomkov vynikli Imrich Literát (v roku 1549 prepošt vo Veľkom Varadíne) a František (v roku 1520 kráľov človek). Františkov syn Ján Ilmeri (1569, † po 1575) bol posledným mužským členom ivanskej vetvy. Ivanská vetva mala ešte v 16. storočí spoločné majetkové podiely s pôvodnou urmínskou vetvou Ilmeriovcov - Verešovcami. Základný rodokmeň urmínskych Ilmeriovcov publikoval (z rokov 1489 až 1940) maďarský bádateľ Márton Szluha. Z rodu vyniklo viacero významných mužov. Už Ladislavov syn Gregor Ilmeri sa spomína (1397-1416) ako ostrihomský, Pavol (1512-1528) a Urban Ilmeriovci (1540-1555) boli zas nitrianskymi kanonikmi. Na svojich pôvodných majetkoch v Mojmírovciach žili členovia rodu do polovice 18. storočia. Vtedy sa František Ürméni vysťahoval do Rybian (táto vetva vymrela v roku 1839 jeho vnukom Petrom Ürménim (1768-1839), cirkevným hodnostárom). Najdlhšie prežila vetva Štefana Ürméniho (*1694 Urmín, † 1767 Urmín), ktorý pôsobil ako registrátor Uhorskej kancelárie. Bola to zásluha jeho štyroch synov, z ktorých sa predovšetkým Jozef Ürméni (*12. jún 1741 v Mojmírovciach, † 8. jún 1825 vo Váli v Maďarsku) natrvalo zapísal do dejín. Ako tajný radca Uhorskej dvorskej kancelárie sa významnou mierou spolupodieľal na reformácii uhorského ľudového školstva prostredníctvom reformy Márie Terézie Ratio Educationis v roku 1777. Panovník Jozef II. ho dňa 19. júna 1780 vymenoval za župana Peštianskej a o dva roky neskôr Biharskej stolice. V roku 1785 ho menoval do funkcie administrátora Nitrianskeho dištriktu. V tom období sa stal vnútorným tajným radcom. Neskôr pôsobil ako administrátor Peštianskej stolice a zastával aj funkciu kráľovského personála. V roku 1801 sa stal správcom Haliče. V roku 1806 sa stal krajinským sudcom, neskôr ministrom. Zomrel v obci Vál v Stoličnobelehradskej stolici v dnešnom Maďarsku 8. júna 1825. Je tam pochovaný v rodovej krypte - mauzóleu. Tento majetok sa stal novým sídlom Ürméniovcov. Z tohto času pochádza jeho portrét, ktorý zhotovil významný maďarský maliar István Ferenczy. Aj ostatní členovia tejto vetvy zastávali vysoké funkcie a hodnosti. Jozefov brat Ján Ürméni pôsobil ako prísediaci kráľovskej súdnej tabule, Michal bol správcom Uhorskej komory a v rokoch 1787-1790 miestodržiteľským radcom a Bernard podgenerálom. Vysoké funkcie a hodnosti zastávali aj Jozefovi synovia: Ján bol generálom a komorníkom, František správcom Rijeky a strážcom uhorskej koruny, Imrich prísediacim kráľovskej súdnej tabule, Maximilián komorníkom a radcom. Najmladší členovia boli kráľovskí komorníci. Je zaujímavé, že aj napriek týmto veľmi vysokým hodnostiam členovia nikdy nedosiahli povýšenie do barónskeho alebo grófskeho rodu. Posledným mužským členom rodu bol Pavol Ürméni, ktorým rod v roku 1940 vymrel po meči. Napriek tomu, že príslušníci rodu už konca 18. storočia zastávali významné krajinské funkcie, nikdy nezískali barónsky alebo grófsky titul. Hoci synovia Štefana Ürméniho sa z Urmína ešte v polovici 18. storočia odsťahovali, majetky si tu však udržali aj naďalej. Poslednou členkou rodu v Urmíne bola Mária Ürméniová, ktorá zomrela v roku 1788 ako 68-ročná. Do povedomia vošla najmä tým, že prežila až 6 manželov. Do Urmín sa vracal najmä Jozef Ürméni ml. (*4. apríl 1807 Székesfehérvár, † 20. október 1880 Zalaegerszeg, pochovaný vo Váli), c. - k. komorník, stoličnobelehradský podžupan, zalanský hlavný župan a prísediaci kráľovskej súdnej tabule, ktorý si tu dal v rokoch 1840 až 1857 postaviť letné sídlo - dnešný tzv. Aldobrandiniho letohrádok.

Najstaršia podoba erbu Ürméniovcov pochádza z pečatí Michala Ürméniho z roku 1643, ktorú odtlačil v Mojmírovciach. Jeho hlavnou figúrou je v štíte na pažiti stojaca odetá žena, ktorá drží v ľavej ruke tri ruže, v pravej tri palmové ratolesti. Žena zo štítu je aj klenotom. Michalovu pečať sprevádza v hornej časti vo vnútornom obvode nápis WRMINI MICHAEL. Zo staršej heraldickej literatúry môžeme doplniť aj farby: štít je strieborný, pažiť zelená, žena je odetá v modrých šatách a bielej zástere, ruže sú červené a palmové ratolesti zelené. Identickú podobu rodového erbu sa objavuje napríklad na pečatiach Pavla (1694-1698) a Jozefa Ürméniovcov (1788). Z mladších erbov si zasluhuje pozornosť cirkevný erb opáta a právneho zástupcu ostrihomskej kapituly Petra Ürméniho (1811). Obsah erbu je identický s predošlými, ale namiesto klenotu obsahuje mitru s berlou ako symboly jeho cirkevnej hodnosti.

Autor hesla: PhDr. Peter Keresteš, PhD.

Camillo Aldobrandini a príbeh malého kaštieľa

Camillo Aldobrandini
Camillo Aldobrandini
Erb rodu Aldobrandini
Erb rodu Aldobrandini


Princ Camillo Aldobrandini sa narodil vo Florencii 16.11.1816 ako druhý syn Francesca Borghese a Adely de la Rochefouland.

Rodičia Camilla Aldobrandiniho
Rodičia Camilla Aldobrandiniho

Po otcovej smrti v roku 1839 zdedil aktíva a výsady. Bol vojakom, plukovníkom, neskôr veliacim generálom rímskej civilnej stráže zriadenej pápežom Piom IX. Bol menovaný členom Najvyššej rady a po roku 1848 presadzoval pokračovanie boja za taliansku nezávislosť. Počas Garibaldiho expedície z roku 1867 narukoval medzi pápežských " rímskych dobrovoľníkov" a svoj palác na Via Panisperna dal k dispozícii Výboru pre pomoc raneným. V rokoch 1878-1882 bol mestkým radcom v Ríme. V 1862 bol predsedom pápežskej komisie pre Svetovú výstavu v Londýne

Jeho starším bratom bol Marcantonio Borghese V,VIII Princ zo Sulmony (1814-1886), ktorý podporoval rozvoj talianskej infraštruktúry, inicioval zakladanie škôl a to aj agrárnych, materských škôl a hospicov. V roku 1871 bol princ medzi zakladajúcimi členmi umelecko priemyselnej spoločnosti.Bol prezidentom rímskej generálnej banky a signatárom dohody s talianskou vládou o založení nových železničných spoločností. Najznámejším predkom Camilla Aldobrandiniho je pápež Klement VIII. Strýko Camilla Aldobrandiniho bol Camillo Borghese ( Camillo Filippo Ludovico Borghese, princ Sulmona a Rossano, vovoda a princ z Guastally, manžel Napoleonovej sestry Pauliny Bonaparte.

pápež Klement VIII.
pápež Klement VIII.
Marcantonio, brat Camilla
Marcantonio, brat Camilla

Camillo Aldobrandini sa v roku 1841 oženil s dcérou Prospera Louisa d´Arenberg, vojvodu z Arenbergu, Máriou Florou d´Arenberg (1823-1861). V roku 1863 sa oženil s Máriou de Kéthely Hunyady (1838-1908) dcérou Jozefa Hunyadyho a Henrietty von Liechtenstein .

V roku 1859 ( 31.1.)podpísal Camillo Aldobrandini kúpnu zmluvu na celý rodový majetok Urményiovcov. Predávajúcim bol v tom čase Pavol Urményi ( manželka Mária Vukovičová).V majetku bola rodová kúria s parkom a záhradou, s majermi a domami v intraviláne aj v extraviláne obce. Aldobrandini sa dočasne ubytoval v starej rodovej kúrii Urményiovcov. V roku 1859 začal stavať dnešný "malý kaštieľ". Pri založení prvej pozemkovej knihy k dátumu 15.9.1871 je na meno kniežaťa Aldobrandiniho zapísaný majetok : 43 domov, 1097 hektárov, 77 árov a14 metrov štvorcových. Aldobrandini vlastnil role, oráčiny, vinohrady, lúky. V roku 1902, keď zomrel Aldobrandini, kúpila jeho majetok aj s kaštieľom Felícia Hunyadyová , manželka Imricha Hunyadyho, pre vtedy ešte slobodnú dcéru Teréziu Hunyadyovú (nar.1882). Terézia sa vydala v roku1922 za grófa Dr. Antona Ceschiho, s ktorým kaštieľ obývala až do roku 1944.

Terézia so svojím manželom Antoniom Ceschi
Terézia so svojím manželom Antoniom Ceschi
Letohrádok v čase, keď ho obývala Terézia Ceschi
Letohrádok v čase, keď ho obývala Terézia Ceschi
Terézia v aute
Terézia v aute


Slová zabudnuté v čase: Z listov grófky do Sudánu

Slatin Paša
Slatin Paša
Mária Margaréta Huňadyová
Mária Margaréta Huňadyová


Písomné pramene sú jedným z pomyselných okien do minulosti. Sú o to vzácnejšie, ak sú súkromného charakteru, pretože ich predmetom nie je priamo spoločenské a politické dianie, ale dovoľujú nahliadnuť do "všednej každodennosti". Regionálne múzeum Mojmírovce vykonáva okrem iných odborných aktivít aj výskumnú činnosť, v rámci ktorej sa pracovníkom múzea podarilo získať kópie listov, ktoré v súvislosti s Ladislavom Huňadym adresovali viacerí pisatelia Rudolfovi Slatinovi, známemu ako Slatin paša. Rozsiahly archív oficiálnej aj súkromnej korešpondencie, ktorý po sebe Slatin paša zanechal ako vysoký úradník činný v správe sudánskych území, v súčasnosti spravuje Univerzita v Durhame na severovýchode Anglicka. Vedeli sme, že grófovou vášňou bol lov, a že chodil často na poľovačky aj do Afriky, ale čo viac o tejto skutočnosti? Niektorí obyvatelia našej obce ešte spomínajú na to, ako na povale kaštieľa videli trofeje - tých už dnes však niet... O to bolo väčšie naše prekvapenie a radosť, keď sme sa takmer po sto rokoch mohli začítať do dávno zabudnutých slov grófky Márie Margaréty Huňadyovej (rod. Seherr-Thoss), ktorej listy tvoria významnú časť získanej korešpondencie. Tento objav nám dovolil nahliadnuť do súkromia šľachtickej rodiny Huňadyovcov na začiatku 20. storočia. Z listov sa dozvedáme predovšetkým o časti ich života, ktorá bola nerozlučne spätá s Afrikou a s cestami do Sudánu a aj o tragickej udalosti, ktorá v roku 1927 pripravila grófa o život. Sudán pod vtedajšou anglo-egyptskou správou často navštevovali prieskumníci a výskumníci, ale aj šľachtici z Európy, aby tam mohli poľovať na exotickú zver. Poďme sa však konečne začítať do listov grófovej manželky: "Práve dnes som dostala list spolu s plánom parníka od pána Hilla. Píše, že to s Vami už dojednal a rezervoval pre nás "Gordon Pashu" s 8 kabínami, 2 salónmi za 20 libier na deň. Milý barón Slatin, je to pre mňa hrozné znovu Vás s tým zdržovať, ale najviac, čo tento rok môžeme za loď zaplatiť, je 16 - 17 libier a prosíme Vás, aby ste nás čo možno najskôr informovali, či je to ešte možné. Keby ešte nejaká menšia, ešte lacnejšia loď bola voľná s 3 - 4 kabínami, bolo by to tak najlepšie, lebo s obrovským Gordon Paschom by sme sa určite v tomto ročnom období nemohli plaviť po vedľajších prítokoch a tie sú predsa cieľom našej cesty, lebo zostať na Níle je pre nás už príliš všedné. László tu, žiaľ, nie je. Úbohý, je už týždne vo Viedni, kde je jeho ťažko chorá matka, a keďže Cardeza poľuje v Sedmohradsku, musím Vám túto nepríjemnú správu poslať ja." Vieme tak, že Afriku okrem grófa navštívila (z listov vyplýva, že viackrát) aj samotná grófka, a že dokonca zabezpečovala komunikáciu so Sudánom a zabezpečovala technické detaily pobytu na Níle. Dozvedáme sa, že ich zaujímala plavba po prítokoch rieky a aj to, ako sa vtedy pohybovali ceny za prenájom luxusných plavidiel. Navyše grófka v liste spomína aj jednu nevšednú osobnosť, ktorá v prvej polovici 20. storočia často navštevovala vtedajšie Uhorsko, a to amerického milionára, podnikateľa a cestovateľa, Thomasa Cardezu. Cardeza, jeden z preživších pasažierov Titaniku, bol rovnako ako Ladislav vášnivým poľovníkom. Spoločne absolvovali aj dve expedície do Afriky - aj toho sú svedectvom zachované listy. Práve záľuba v love Cardezu zaviedla do Kovariec, kde si od grófa Apponyiho prenajímal kaštieľ. Vo svojich listoch ho grófka nazýva "Tom" a často spomína aj jeho manželku Mary, čo svedčí o tom, že Huňadyovci boli s Cardezovcami v blízkom priateľskom vzťahu. Mária Margaréta dokonca v roku 1914 cestovala na expedíciu do Afriky spolu s Cardezovcami. Na základe jej listu z februára toho roku vieme, že sa plavili z Terstu a cestovali cez Káhiru: "Dúfam, že nedostanem znovu jeden deň pred odchodom osýpky. Každopádne, keď všetko zostane ako teraz, odchádzame Cardezovci a ja 20-teho z Terstu. Verím, že 1. alebo 3. marca už budeme v Chartúme. Tak veľmi sa na to teším. Deti sú, vďakabohu, zdravé. Dúfam, že aj ostanú. László asi teraz už prenasleduje svoju antilopu, dúfam, že jazda na ťave mu nespôsobí morskú chorobu. Závidím mu cestu železnicou do El Obeid, ktorá musí byť veľmi zaujímavá, aj slnko, ktoré na neho teraz praží. Tiež sa tu však zatiaľ nemôžeme sťažovať, pretože je tu nádherne slnečno. Zatiaľ som o Cardezovcoch vôbec nič nepočula, Tom mal 28. prísť z Ameriky, sem by chceli prísť 8., dúfam, že tak urobia. Moje listy pre Lászla som všetky poslala na Vaše meno, možno keby ste boli taký milý a poslali ich tam, kde ich dostane, lebo miesta, kadiaľ sa teraz túla, sú mi žiaľ neznáme. Takže, milý barón Slatin, dúfam v šťastné zvítanie a 1. marca budem ešte telegrafovať z Káhiry."Z listu vyplýva, že Slatin bol často grófkinou spojkou s manželom v čase, keď nemala bližšie alebo žiadne správy z jeho pobytu v Sudáne. Grófka tu spomína aj jav, ktorý znepríjemňuje cesty mnohým cestovateľom - kinetózu, ľudovo morskú chorobu, ktorú môže človek zažiť dokonca aj počas jazdy na ťave. Na tomto mieste sa so správami od grófky rozlúčime. Pripravujeme však novú časť expozície, ktorá bude otvorená v blízkej budúcnosti a pri tejto príležitosti bude predstavená bližšie aj ďalšia korešpondencia.

Tatiana Ivanová

Cholerová epidémia  v našich obciach  a pomník z roku 1831



Prvé záznamy o cholerovej epidémii pochádzajú z Indie, z údolia posvätnej rieky Gangy. Tieto záznamy sú veľmi staré a pochádzajú z obdobia rokov pred Kristom. Ako blesk z neba sa objavila cholerová epidémia v prvej tretine 19. storočia v Európe. Neúrodné roky, hlad, podvýživa obyvateľstva a nečistota boli jej živnou pôdou. V predošlých storočiach európske obyvateľstvo neľútostne kosili morové epidémie, tuberkulóza, rôzne črevné ochorenia. Najzákernejší bol pľúcny mor a mor lymfatických uzlín nazývaný "čierna smrť".

Epidémia sa šírila do Európy niekoľkými cestami. V historických dokumentoch sa dočítame, že v roku 1819 boli v povodí posvätnej rieky Gangy obrovské povodne a bohaté zrážky sužovali obyvateľstvo aj v ďalších rokoch. Teplá voda a nečistota vytvárali ideálne podmienky pre šírenie cholery. Rieka Ganga zanášala morové baktérie až do Indického oceánu. Vodnou cestou sa z vnútrozemia dostala do prístavov, kde kotvili lode, najmä z Anglicka. Veď India bola dôležitou kolóniou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska. Druhá cesta viedla po súši, po starých obchodných cestách. Obchodné karavány putovali cez vysoké pohoria, púšte, sibírske stepi, cez Ural do Ruska a na Ukrajinu. Z Ruska sa rýchlo rozšírila do severských štátov, Nemecka a strednej Európy. Historické materiály zaznamenali prvé obete na východnom Slovensku. V Nitrianskej stolici zaútočila koncom júla 1831. Cisár vydal nariadenia, ktorými sa riadil aj nitriansky župan. Prikázal zriadiť cholerové komisie na ochranu obyvateľstva. Robili to, čo vedeli, ale cholera zúrivo útočila. Plakala celá Európa. V starej urmínskej (mojmírovskej) matrike úmrtí farár Jozef Márkly, správca rímsko-katolíckej farnosti, zaznamenal prvú obeť na panstve grófa Huňadyho na Pereši.

Prvého augusta zomrela 30 - ročná Anna Nagy, rodená Zambová. V Urmíne (dnešné Mojmírovce) bol prvou obeťou 1-ročný chlapček Štefan Kišš a 1-ročná Mária Gily.

Z matriky úmrtí som vypísala najtragickejšie dni s najväčším počtom obetí:

15. augusta zomrelo 15 ľudí

10. augusta zomrelo 21 ľudí

20. augusta zomrelo 18 ľudí

22. augusta zomrelo 20 ľudí

23. augusta zomrelo 21 ľudí

24. augusta zomrelo 18 ľudí

Poslednou obeťou cholerovej epidémie bol 39-ročný František Kišš, otec prvej obete 1-ročného Štefana. Zomrel 25. októbra 1831. Medzi súpisom obetí napísal farár Jozef Márkly túto poznámku: "Dňa 28. augusta 1831 sme otvorili a posvätili nový katolícky cintorín na Príhoni". Ústredný kríž na cintoríne bol vysvätený v deň otvorenia cintorína. Kríž pochádza z dielne nitrianskeho sochárskeho majstra Bartolomeja V mestečku Urmín hneď na začiatku cholerovej epidémie v auguste 1831 vykopali podľa cisárskeho nariadenia veľký hlboký spoločný hrob, ktorý spolu s pribúdajúcimi obeťami celé tri mesiace postupne zväčšovali. Mŕtvych zabalili do konopnej plachty a zaviezli do spoločnej márnice. Pôvodná márnica stála ešte v druhej polovici 20. storočia. Pred večerným zvonením sa zišli rodinní príslušníci, ktorí prežili a farár Jozef Márkly vykonal pohrebné obrady nad spoločným hrobom. Mŕtve telá ukladali vedľa seba, zasypali zeminou, tú posypali vápnom. Rituál denne opakovali celé tri mesiace až do ukončenia cholerovej epidémie, ktorá sa skončila 25. októbra 1831.

V spoločnom hrobe je pochovaných 412 ľudí, ktorí zomreli počas cholerovej epidémie. Pochádzajú z Urmína, Kesova, Šalgova, Doliny a zo všetkých okolitých majerov, ktoré patrili grófovi Huňadymu. Po skončení cholerovej epidémie pozostalí urobili zbierku a dali vytesať spoločný pomník. V Európe aj na Slovensku máme veľa symbolických morových a cholerových pomníkov a súsoší, ktoré majú potomkom pripomínať utrpenie predkov. Pôvodný pomník bol vytesaný zo sopečného tufitu dovezeného zo Štiavnických vrchov. Na vrchole pomníka bol symbolický kalich horkosti a utrpenia. Na čelnej strane bol veľký kovový kríž, kovové písmená, ktoré v stručnom texte písali o tragédii. Kríž a text ktosi zničil. Žiaľ, ani historik Pavol Takáč sa nedopátral obsahu textu, a žiaľ sa nezachovala ani žiadna fotografia.

Vedľa spoločného hrobu obetí epidémie je pochovaný lekár. Farár Jozef Márkly v matrike mŕtvych zapísal: "17. august 1831 - Jozef Záhoranský, 62 rokov, lekár, vojenský chirurg, u Jána Huňadyho, pôvodom z Prahy". A tak v blízkosti cholerového pomníka je menší mramorový pomník z "tárdoša" (druh mramoru). Jozef Záhoranský pôsobil na panstve grófa Huňadyho od roku 1800 až do svojej smrti. Ošetroval chorých a nakoniec sa stal sám obeťou cholery. Nezabúdajme na jeho pamiatku. Do konca svojho života zostal verný Hippokratovej prísahe.

Na obnovu a revitalizáciu celého areálu je pripravený spracovaný návrh. Prvé pokusy o záchranu originálneho pomníka sme robili s Pavlom Takáčom v rokoch 1972- 1973, ale bez úspechu. Je potrebné si uvedomiť, že na našom cintoríne máme významnú pamiatku. Mnoho rodákov z Mojmíroviec má v spoločnom hrobe svojich predkov. Medzi obeťami sú priezviská bežné v Mojmírovciach aj v tejto dobe. Obete cholery si od nás potomkov zaslúžia úctu a pozornosť. Verím, že sa konečne nájdu finančné prostriedky na realizáciu obnovy celého areálu, ktorý sa zároveň stane dôstojnou prezentáciou našej úcty k zomrelým predkom. "Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane !"

Viola Haršániová

Cholerový pomník na cintoríne
Cholerový pomník na cintoríne
Vizualizácia úpravy a rekonštrukcie, autor: Ing.arch. Peter Haršáni
Vizualizácia úpravy a rekonštrukcie, autor: Ing.arch. Peter Haršáni

RMM k tejto téme vybralo:

PaedDr. ThLic. Anton Liška, Ph.D., napísal viacero publikácií venujúcich sa téme cholerovej epidémie v Uhorsku. Z jeho článku Masový vrah - cholera v Uhorsku v roku 1831 vyberáme:

Cholera je nebezpečná hnačková infekčná choroba, ktorej pôvodcom je gramnegatívna baktéria Vibrio cholerae. Zdrojom nákazy je výhradne človek - chorý alebo prenášač. Človek sa infikuje aj pitnou vodou znečistenou výkalmi alebo kontaminovanými potravinami (najčastejšie nedostatočne tepelne upravenými rybami). Infekcia sa len zriedkavo prenáša priamo z človeka na človeka.
Po krátkej inkubačnej dobe (niekoľko hodín až päť dní) sa ochorenie začína nevoľnosťou, zvracaním a hnačkami. Vylúčené množstvá tekutín môžu dosiahnuť 25-50 litrov denne až sa vyvinie dehydratácia (exsikóza). Ďalšie symptómy siahajú od nevoľnosti, zachrípnutia a svalových kŕčov až ku zlyhaniu obličiek. Smrť môže nastať v priebehu niekoľkých hodín, a to najmä u oslabených jedincov a detí.Málokedy cholera trvala dlhšie ako dva dni.

Do Uhorska sa cholera dostala pravdepodobne cez Halič - a to v lete roku 1831. V júni 1831 zachvátila severovýchod krajiny, vrátane východoslovenských žúp, odkiaľ sa v priebehu niekoľkých týždňov rozšírila do zvyšných častí Uhorska. Prvý prípad cholery v Uhorsku zaznamenali 13. júna 1831 v Ugočskej župe. V období od 13. júna 1831 do 22. februára 1832 sa v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia v Uhorsku nakazilo celkovo 536 517 osôb. Z nich sa 298 876 ľudí vyliečilo a 237 641 zomrelo.

Najviac postihnutý bol vidiek a príslušníci chudobnejších vrstiev obyvateľstva. Neznalosť, resp. nedodržiavanie základných hygienických návykov, ako umývanie rúk, každodenná výmena bielizne, dezinfekcia, preváranie a dezinfekcia zdrojov pitnej vody a iné, malo pre nich fatálne dôsledky. Prvými obeťami cholery sa stávali najmä slabší, podvyživení jedinci, malé deti a starí ľudia.

V rámci proticholerových opatrení boli na hraniciach žúp a slúžnych okresov zriaďovanévojenské várty, ktoré mali zamedziť neobmedzenému pohybu obyvateľov v cholerou nakazených oblastí do tých častí krajiny, kde cholera ešte nevypukla. Zriaďovali sa tiež celokrajinské i župné proticholerové komisie, ktorých úlohou bolo pripravovať a koordinovať zavádzanie proticholerových opatrení na vymedzenom území. Budovali sa predymovacie stanice, slúžiace na dezinfekciu prichádzajúcej a odchádzajúcej pošty, a tiež kontumačné stanice, ktoré mali za úlohu kontrolovať prichádzajúci a odchádzajúci tovar a obyvateľstvo. Zakázané boli všetky spoločenské podujatia, na ktorých sa vyskytovalo väčšie množstvo ľudí (miestne trhy, výročné jarmoky, púte, odpusty, bohoslužby a pod.). Na príkaz svetskej vrchnosti boli počas cholery zatvorené aj školy, krčmy, obchody, hostince, bitúnky, kostoly a pod. Veci dennej potreby mali ľudia povolené nakupovať výlučne na slobodných uliciach, prípadne im boli prinášané priamo domov.

Dobytok (kone, voly, ovce, kravy, kozy a pod.), ktorého majiteľ alebo pôvod nebol známy, sa na 14 dní umiestňoval do maštalí, resp. na pasienky, ktoré boli vyčlenené na tento účel. Vyššie spomenuté opatrenia však prinášali iba mizivé výsledky.

K prevozu tiel na cintorín slúžil obecný drevený vozík so závesmi. Jeho obsluhu, ako aj celý akt pochovávania mali na starosti hrobári, ktorých menovali richtári nakazených obcí. Hrobármi sa mohli stať iba osoby silné, smelé a zmužilé, v žiadnom prípade však nie osoby "...choré, slabé, bojazlivé, veľmi mladé alebo veľmi staré..."

Miesta pochovávania obetí cholery zriaďovali obce ešte pred prepuknutím epidémie. Cholerové cintoríny boli budované na rozhraní chotárov dvoch alebo viacerých obcí, čiže existoval jeden spoločný cholerový cintorín pre viacero dedín. V prípade, že to možné nebolo, mala si každá obec postaviť svoj vlastný cintorín, ktorý mal byť situovaný najmenej tisíc krokov od intravilánu alebo na mieste, ktoré by bolo ťažko dostupné ľuďom aj dobytku. Starostlivosť o tieto hrobové miesta mala byť v kompetencii farských úradov. Hroby na cholerových cintorínoch bývali spoločné. Keď sa masový hrob celý naplnil, zasypal sa vápnom a zeminou a zapečatil sa na 50 rokov.