Čajový salónik

Appelovci

Dňa 22. septembra 2017 bola v priestoroch RMM slávnostne otvorená nová expozícia, ktorá je venovaná rodu Appelovcov. Appelovci pôsobili ako hospodárski úradníci Huňadyovcov a za svoje zásluhy boli v roku 1823 nobilitovaní. Zo zabudnutia a archívu ich do opätovného povedomia dostal historik a riaditeľ Štátneho archívu v Nitre PhDr. Peter Keresteš, PhD., ktorý je autorom publikácií venovaných dejinám našej obce a odborných článkov, v ktorých píše o rode Appelovcov. Nechýbal ani na otvorení expozície, kde publiku túto tému predstavil formou odbornej prezentácie. Otvoreniu predchádzalo niekoľko mesiacov práce, ktorá spočívala v zabezpečovaní exponátov, príprave sprievodných textov, v ďalšom nevyhnutnom štúdiu danej problematiky a napokon v samotnej realizácii a inštalácii expozície. Zoznámili sme sa s potomkami rodu Appelovcov, ktorí v súčasnosti žijú na Slovensku, ale aj v zahraničí a počas tejto slávnostnej udalosti sa stali našimi čestnými hosťami. Práve im patrí veľká vďaka za darovanie či zapožičanie vzácnych rodinných artefaktov, ktoré dnes návštevníci môžu vidieť v múzeu. Za zapožičané artefakty vďačíme aj Štátnemu archívu v Nitre. Spoločným úsilím sa nám podarilo vytvoriť expozíciu, ktorá je bohatá na 3D exponáty a informácie. V 19. storočí prežívalo bývalé urmínske panstvo rozkvet. Za ten vďačilo šikovnému tandemu, ktorý tvorili rovesníci Jozef Alojz Samuel Huňady (1773 - 1822) a jeho hospodársky riaditeľ Karol Jozef Appel (1773 - 1839). Appel pochádzal z Nemecka, vyštudoval na Hospodárskom inštitúte v Štutgarte a jeho stretnutie s grófom Huňadym ovplyvnilo nielen náš región, ale malo celouhorský význam. Kto by to bol povedal, že na nížine, kde sa nachádza naša obec a jej okolie, sa ani nie v tak dávnej minulosti chovali stovky oviec, ktorých vlna bola predávaná na svetových zahraničných trhoch? Kto by to bol povedal, že u nás je kolíska turfu na Slovensku, ale aj v celej oblasti bývalého Uhorska? Na vtedajšom urmínskom majeri Poľný Kesov sa v roku 1814 konali prvé konské dostihy v Uhorsku, ktorých tradícia pokračuje dodnes v Budapešti. Šľachtili sa tu kone a pýchou huňadyovskej stajne bol arabský plnokrvník Tajár s dobrodružným životným príbehom - tento príbeh je tiež súčasťou novej expozície. Choval sa tu aj kvalitný dobytok a do Urmína sa chodili školiť úradníci z iných panstiev. Vedeli ste, že Urmín práve v tých časoch navštívil budúci významný anglický lekár Richard Bright, ktorý stál pri vzniku nefrológie ako lekárskeho odboru? Na panstve ho v neprítomnosti grófa privítal Appel a Bright bol veľmi prekvapený, na akej vysokej úrovni je hospodárstvo tohto regiónu. Vďaka jeho cestopisu sa nám zachoval pekný dobový opis, ktorý patrí medzi cenné svedectvá o urmínskych a uhorských reáliách. Slávne časy panstva pominuli a potomkovia rodiny Appelovcov to nemali ľahké. Okrem toho, že prišli o veľkú časť majetku, na ich osudoch sa podpísali aj turbulentné vojnové časy.

Za Regionálne múzeum Mojmírovce úprimné poďakovanie za poskytnutú pomoc, dokumenty a exponáty pre expozíciu patrí prof. Ing. Jurajovi Spalekovi, PhD. a jeho manželke Růžene Spalekovej, RNDr. Ladislavovi Spalekovi, Melinde Krüttli - Szütsy a Alžbete Mihalovics a taktiež za odbornú pomoc a poskytnutie dokumentov historikovi a riaditeľovi Štátneho archívu v Nitre PhDr. Petrovi Kerestešovi, PhD.

                                Rozhovor s prof. Ing. Jurajom Spalekom, PhD.,

                         ktorý sa uskutočnil bezprostredne po otvorení expozície Appelovci.

O tom, ako svojich predkov vníma ich potomok v ženskej línii, prof. Ing. Juraj Spalek, PhD., nám prezradí úryvok z rozhovoru, uskutočneného po otvorení novej expozície :

TI: Kedy a od koho ste sa dozvedeli, že Vaši predkovia patrili medzi ľudí, ktorí dosiahli vďaka svojej práci a prínosu pre hospodárstvo v Uhorsku šľachtický titul?

JS:

V našej rodine sa o tradíciách hovorilo vždy s úctou, avšak dobové súvislosti tejto téme nie vždy priali. Informácií bolo málo a aj tie boli kusé. Najčastejšie som o našich predkoch Appelovcoch počul od mojej mamy Eleny a jej brata Lóranta Szütsyho. Žiaľ, ako to často býva, až po ich smrti som si uvedomil, ako málo som sa pýtal, ako málo o nich viem.

TI: Vieme, že Mojmírovce ste po prvýkrát navštívili už dávnejšie. Aké ste mali očakávania a aké dojmy z prvej návštevy v "Urmíne"?

JS:

Áno, Mojmírovce som navštívil spolu s manželkou prvýkrát v auguste 2008. Bolo to cielené, hľadajúc stopy po predkoch. Na Obecnom úrade sme sa pýtali, či existuje nejaký záznam o riaditeľovi Huňadyho panstva Karolovi Appelovi. Vtedajší starosta Imrich Kováč nám porozprával o pôvode i súčasnom stave náhrobného pomníka Karola Appela, ktorý dal na miestnom cintoríne zhotoviť gróf Jozef Huňady ml. v roku 1839, ako aj o dôvodoch, prečo má táto osobnosť pre obec veľký význam. Okrem toho nám sprostredkoval stretnutie so vzácnou pamätníčkou, vtedy 92 ročnou pani Klárou Šitzovou, bývalou zamestnankyňou poštového úradu obce Urmín, ktorý bol jedným z prvých na území dnešného Slovenska. Ochotne sa podelila o osobné skúsenosti a zážitky z blízkeho okolia rodiny grófa Huňadyho v období 2. svetovej vojny.

TI: Zoznámili ste sa vtedy aj s Petrom Kerestešom... Bolo niečo, čo ste sa dozvedeli pre Vás a Vašu rodinu dovtedy neznáme?

JS:

Pán riaditeľ Peter Keresteš je skutočne vzácny človek. Okrem veľkého množstva informácií o histórii Mojmíroviec disponuje aj faktografickými vedomosťami o mojmírovských Huňadyovcoch a ich panstve. Vážim si jeho osobný i profesionálny záujem o problematiku rodiny Appelovcov, má podrobne zmapované hospodárske aktivity Karola Appela, čo prezentoval na viacerých medzinárodných odborných konferenciách, a ktoré spracoval aj knižne. Nielen mňa, ale aj mojich príbuzných mimoriadne potešilo jeho nadšenie i snaha o popularizáciu historických udalostí a osobností, ktoré významne ovplyvnili prosperitu obce. Keby som mal opísať jeho vplyv na úroveň nášho poznania, pripomína mi to obraz, ktorého kontúry sčasti poznám, ale jednotlivé farebné kamienky mozaiky doň vložil on, sú jeho prínosom. Vďaka nemu je ten obraz farebný a plastický. Vážime si, že nám umožnil pozrieť si korešpondenciu Appelovcov a iné dokumenty, ktoré sú uložené v archíve v Ivanke pri Nitre. Bolo vzrušujúce dotýkať sa napr. listov, ktoré písal na začiatku 19. storočia môj pra-pra-prastarý otec, ba aj jeho otec.

TI: Okrem Mojmíroviec, ste navštívili Sasinkovo, Šalgočku, ale aj Nemecko. Aký je to pocit kráčať po miestach, ktoré boli bytostne späté s rodom Appelovcov?

Každé z týchto miest má svoje genius loci, avšak vnímať ho možno len vtedy, keď si človek vopred naštuduje ich históriu alebo aspoň súvislosti v období pôsobenia konkrétnych ľudí. V každom z nich zanechali Appelovci identifikovateľnú stopu, ktorá - ako sa ukázalo - nevychladla ani po dvoch storočiach.

Karol Appel sa narodil v roku 1773 v Ludwigsburgu. V rokoch 1784-1793 študoval vysokú školu na Herzogliche Hohe Karls-Schule. Táto škola sa neskôr presunula do Hohenheimu, kde neskôr študovali aj jeho traja synovia.

Spolu s manželkou sme tieto miesta navštívili, ako aj mesto Hechingen a kostol, kde sa oženil ako 25 ročný s Annou Mariou de Staader. Dva roky po svadbe sa Karol Appel rozhodol prijať ponuku grófa Jozefa Huňadyho a zvyšok života prežil spolu s manželkou v Mojmírovciach. V dnešnej terminológii by sme povedali, že emigroval do Horného Uhorska, čo v nepokojnom období na prelome 18. a 19. storočia vôbec nebolo jednoduché rozhodnutie, potrebovalo silnú motiváciu i odvahu.

Za úspechy európskeho významu získal v roku 1823 rytiersky kríž würtemberského kniežatstva a od cisára Františka II. šľachtický titul a prídomok de Kapocsány. Spolu so synmi Jozefom, Karolom a Gustávom prispeli k hospodárskej prosperite Mojmíroviec a viacerých okolitých obcí. Najstarší syn Jozef odišiel hneď po štúdiách do Sedmohradska v dnešnom Rumunsku spravovať majetky rodiny, ale pre odľahlosť sa rodina neskôr rozhodla majetky predať a Jozef sa vrátil a žil v Sasinkove, kde je aj jeho rodinná hrobka. Hospodárske aktivity druhého syna, Gustáva, boli pre tento región najvýznamnejšie, sústredili sa do obcí Šalgočka, Pusté Sady a Zemianske Sady a ďalších.

Myslím, že na postupne zoslabujúci hospodársky a spoločenský vplyv Appelovcov v regióne mali významný vplyv najmä dve skutočnosti: jednak absencia mužských potomkov a tiež dôsledky vojnových rokov 1905 - 1918 (rozpad Rakúsko-Uhorska, potvrdený Trianonskou mierovou zmluvou z roku 1920).

TI: Kto Vám najviac pomáhal a pomáha pri odhaľovaní minulosti Vašich predkov?

JS:

Odpoveď na túto otázku je jednoduchá. V ostatných rokoch je to jednoznačne moja manželka, ktorá nielenže má schopnosť zhromažďovať, triediť a analyzovať informácie, ale na rozdiel odo mňa si ich vie aj zapamätať a zakomponovať do súvislostí . Okrem toho mám veľkú oporu v mojich súrodencoch a sesternici. Množstvo cenných informácií a materiálov som získal z pozostalosti po mojom strýkovi Lórantovi Szütsym (†1986).

TI: Na záver by som sa chcela spýtať, či existuje nejaká konkrétna vec, na ktorú by ste sa určite spýtali Vašich predkov, keby ste zrazu mali takú možnosť?

JS:

Hmm, je toho skutočne viac... Myslím, že metódam vedenia hospodárstva, ktoré moji predkovia zaviedli v 19. storočí najprv na huňadyovskom a neskôr aj na vlastnom panstve, by sa dnes hovorilo "appelovská škola". Boli úspešní, metodiku postupne prevzali aj panstvá v iných regiónoch. Ako sa ku nej dopracovali? Čo z toho je nemecká vzdelanosť a čo uhorská skúsenosť, či vlastná invencia?

Mojej prastarej mamy Anny Szütsy, rodenej Appel de Kapocsány by som sa okrem iného rád opýtal, ako sa jej žilo v Žiline, kde v roku 1932 umrela - teda v meste, kde dnes už takmer 50 rokov žijem aj ja.

Mojej mamy zas, prečo a ku komu chodili ako deti na prázdniny do kaštieľa v Klobušiciach a na ďalších tisíc detailov z ich minulého rodinného života...

Zhovárala sa a za rozhovor ďakuje Tatiana Ivanová