MALÉ PRECHÁDZKY ZATVORENÝM MÚZEOM V ČASE PANDÉMIE 2020
Milí priatelia nášho múzea, chceme aby ste vedeli, že si veľmi ceníme skutočnosť, že v tejto ťažkej dobe si čítate naše "prechádzky" . Sme radi, že vám touto cestou môžeme sprostredkovať časť našich nadobudnutých poznatkov z histórie obce a regiónu. Snažíme sa poskladať mozaiku z tých najzaujímavejších faktov a epizód slovami aj obrázkami. Touto svojou prácou vás chceme podporiť a tiež pozitívne naladiť a posilniť vo viere, že všetko dobre dopadne... Ako spoluobčanom sa vám aj chceme poďakovať, že ste skvelí a všetci držíme spolu. Za vaše aj naše Regionálne múzeum Mojmírovce - Edita a Tatiana.
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM 20.4.2020
Časť 18. - PRIATELIA HUŇADYOVCOV
ŠTEFAN SEČÉNI a HUŇADYOVCI Z URMÍNA
Rod Sečéniovcov, z ktorého mnohí príslušníci boli významnými politikmi a cirkevnými hodnostármi, sa dávno zapísal do histórie Uhorska ( šľachtický titul od roku 1629). My sa budeme teraz venovať známemu ŠTEFANOVI SEČÉNIMU ( 1791 -1860).
František Sečéni (1754-1820), otec Štefana (1791 -1860) sa zúčastnil osvietenských reforiem a zastával vysoké funkcie na cisárskom dvore. Jeho hlavným prínosom bolo založenie Uhorského národného múzea a Knižnice. Matka Štefana bola Júlia Festetičová z Keszthely (1753- 1824), sestra Juraja Festetiča (1755 -1819), ktorý sa zaslúžil o vznik uhorskej hospodárskej akadémie Georgikon ( rok 1797) v meste Keszthely. Za druhý Georgikon bolo neskôr (1819) označené hospodárstvo na panstve grófa Jozefa Huňadyho st., ktoré Huňady pokrokovo viedol so svojím hospodárom Karolom Appelom. Popri mnohých poľnohospodárskych aktivitách tu vznikol žrebčín európskeho významu. Na prvé konské dostihy konané v máji r.1814 bol pozvaný aj Štefan Sečéni. Nemáme však vedomosť o tom, či tam v skutočnosti prišiel, ale z dokumentov vieme, že jeho džokej William jazdil na koni v Urmíne. Neskôr boli vypracované spolu s grófom Sečénim , grófom Ľudovítom Károlyim , grófom Ladislavom Festetičom a barónom Brudernom pravidlá dostihov.
Jozef Huňady od roku 1814 až do roku 1821 organizoval na kesovskej planine (v chotári obce Poľný Kesov) konské dostihy. Gróf Jozef Huňady st. zomrel 15.1.1822. Od tohto okamihu sa všetky udalosti odohrávali už pod vedením Sečéniho. Gróf Jozef Huňady mladší od roku 1827 organizoval dostihy v Hetmíne neďaleko Urmína a stal sa tiež pomocníkom Sečéniho pri dostihoch, ktoré sa organizujú dodnes ( Budapešť - Dostihy Cena Batthyány- Hunyady). Jozef Huňady ml. sa stal v roku 1852 predsedom Maďarského jazdeckého združenia ( Magyar Lovaregylet), túto funkciu zastával až do svojej smrti.
Štefan Sečéni sa okrem iného zaslúžil o základy Uhorskej vedeckej akadémie, zriadenie obchodnej banky, o rozvoj chovu koní a konských dostihov. Sečéni sám choval dostihové kone a bol nadšencom anglického jazdeckého športu.
Štefan Sečéni vysoko ohodnotil priekopníctvo urmínskeho panstva v oblasti chovu koní a jazdectva a taktiež uplatňovanie reformátorských myšlienok grófom Jozefom Huňadym st. spolu s jeho hospodárskym riaditeľom Karolom Appelom. Základným dielom Štefana Sečéniho o chove uhorských koní je kniha "Lovakrul"( slov. O koňoch,vyšla v roku 1828), ktorú venoval pamiatke grófa Jozefa Huňadyho a bola ovplyvnená jeho, na tú dobu veľmi modernými, znalosťami o chove koní.
Ako boli ďalej prepletené osudy Sečéniovciov a Huňadyovcov v ďalších generáciách si napíšeme nabudúce. A neskôr aj o povestných prvých dostihoch v strednej Európe, ktoré sa odohrali práve v Urmíne.
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM - 16.4.2020
Časť 17. - PRIATELIA HUŇADYOVCOV V.
ČERVENOKAMENSKÍ PÁLFFYOVCI
Kto by nepoznal zachovaný stredoveký hrad, ktorý bol kedysi súčasťou hraničnej obrannej línie, ktorá sa ťahala Karpatmi od Bratislavy až po Žilinu? Súčasnému hradu dali podobu bohatí Fuggerovci a neskôr ho vyženil Mikuláš Pálffy(1552-1600)a to v roku 1583, a tak sa hrad stal rodovým sídlom Pálffyovcov, až kým ho posledný majiteľ Karol Maria Pálffy opustil v roku 1945.
Práve KAROL MARIA PÁLFFY (1905-
1992) sa taktiež objavuje na fotografiách v spoločnosti dcér Ladislava
Huňadyho. Jeho otcom bol Joseph Pálffy (1853-1920) a matka Lucia von Wilczek
(1862-1958). Karol mal bratov Jozefa a Petra a sestru Luciu a Františku. Ako aj
naši Huňadyovci, tak aj červenokamenskí Pálffyovci opustili svoje sídlo pred
príchodom frontu v roku 1945. Bolo to v marci, keď hrad opustil Karol so svojou
matkou Luciou na osobnom aute v sprievode niekoľkých vozov naložených majetkom.
Cennosti boli naložené na železničnej stanici do vagónov a odvezené do Rakúska,
kde sa Pálffyovci usadili v Kremsmünsteri na zámku Kremsseg, ktorý patril Karolovej
sesternici Terézii Kinskej (1902-1972). Na internete sme našli zaujímavý
príspevok Daniela Hupka :
Ochrana rodových cenností pred prechodom frontu
Príspevok k odchodu Pálffyovcov z hradu Červený Kameň v roku 1945 týkajúci sa odchodu Pálffyovcov z
hradu Červený kameň, v ktorom píše o tajnej miestnosti (safete) kam ukryli
Pálffyovci svoje cennosti na začiatku roka 1945. Boli tam ukryté predmety z
oblasti výtvarného umenia, umeleckých remesiel, cenná zbierka rodových zbraní a
knižnica. Pálffyovci totiž verili, že sa do svojho sídla vrátia. Napriek
rabovke, ktorá nastala, sa na hrade zachovala asi tretina mobiliáru a vyše
tisíc kníh.Čoskoro bol majetok Pálffyovcov na území Slovenska na základe
Benešových dekrétov zoštátnený.
https://www.academia.edu/38060013/Ochrana_rodov%C3%BDch_cennost%C3%AD_pred_prechodom_frontu_Pr%C3%ADspevok_k_odchodu_P%C3%A1lffyovcov_z_hradu_%C4%8Cerven%C3%BD_Kame%C5%88_v_roku_1945?fbclid=IwAR0kZYLVaIFXiBCZt8AmdCXU4Vy_SAMJFiKsRLyHq8lU8wz3Fqiq7Nw4yIk
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM -13.4.2020
Časť 16. - Veľkonočný pondelok nie sú iba ľudové zvyky...
Udalosti Veľkej noci dnes pokračujú Veľkonočným pondelkom ako súčasti veľkonočnej oktávy(končí v nasledujúcu nedeľu), ktorý je Pondelkom baránka.
Agnus Dei ( lat. baránok boží) je symbolom Ježiša Krista, ktorý sa obetoval
kvôli ľuďom za odpustenie ich hriechov. Podľa evanjelia práve Ján Krstiteľ bol
tým kto označil takto Ježiša :
"Hľa, baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta." Veľkonočný pondelok je i dňom
udalosti, kedy anjel utešoval ženy pri prázdnom Kristovom hrobe: "Neľakajte sa,
vstal z mŕtvych, niet ho tu. Ale choďte a povedzte to jeho učeníkom..."
V súčasnosti je pokračovateľom a učeníkom a ohlasovateľom božieho slova kňaz. Okrem všetkého iného je aj tou osobnosťou, ktorá stmeľuje farnosť v jednu rodinu.
Expozícia našej farskej knižnice je aj svedectvom vysokej vzdelanostnej úrovne nášho kňazstva a tiež jedným z centier vzdelanosti obyvateľov obce, z ktorej pochádzali aj osobnosti ako boli Mons. JOZEF VAGNER ( *1833 Urmín - +1910 Nitra), ktorý bol kanonikom, historikom, bibliotekárom, správcom Diecéznej knižnice v Nitre a pápežským prelátom. Krstnými rodičmi budúceho biskupa JOZEFA ALOJZA DURGUTA (*1790 Urmín -+1872 Ostrihom) boli gróf Jozef Huňady a jeho manželka Alžbeta, ktorí financovali aj jeho vzdelanie. J. A. Durgut sa stal ostrihomským kanonikom, opátom Opátstva sv. Gregora v Kaloči, titulárnym biskupom, arcibiskupským vikárom, svätojurským prepoštom a ostrihomským archidiakonom, veľkoprepoštom a pápežským prelátom. Bol odborníkom v oblasti cirkevného práva. Ďalšou osobnosťou bol VILIAM FRANKNÓI ( *1843 Urmín-+ 1924 Budapešť) , ktorý bol rímskokatolíckym kňazom, veľkovaradínskym kanonikom, menovaným biskupom arbeským, tajomníkom Uhorskej akadémie vied a uhorským historikom. Ich portréty sa stali neoddeliteľnou súčasťou našej expozície.
Atmosféru farskej knižnice dotvárajú dobové fotografie z čias, keď v obci pôsobili sestričky z rádu vincentiek, školskí bratia... Sú tu umiestnené staré fotografie národnej kultúrnej pamiatky kostola sv. Ladislava, jeho exteriéru aj interiéru, vzácne rodinné fotografie zo života farníkov, modlitebné knižky, krížiky, sošky svätých... Expozícia je obohatená o ručne vyšívané pally, ktorými sa prikrýva kalich a sú symbolom štorhranného kameňa, ktorým bol zakrytý hrob Krista. Vidieť môžete tiež súčasti liturgického odevu kňazov ako sú alby a kleriky a prekrásne ručne vyšívané štóly z konca 19. a začiatku a prvej polovice 20.storočia. Nad knižnicou sa vyníma obojstranná mariánska zástava s vyobrazením Panny Márie, Ježiška, sv. Dominika a sv. Anny. Čitateľný je vyšívaný nápis: Kráľovná ruženca, oroduj za nás! Na druhej strane zástavy je Panna Mária s Ježiškom v náručí. Tak nech sa páči, vstúpte...
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM -10.4.2020
Časť 15. - PRIATELIA HUŇADYOVCOV IV.
KÁROLYIOVCI Z TÓTMEGYERU (dnes Palárikovo)
Jednou z dominánt obce Palárikovo je klasicistický kaštieľ grófskej rodiny Károlyi, obklopený rozsiahlym parkom. Kaštieľ získala rodina v roku 1734. V súčasnosti je tento kaštieľ vo vlastníctve štátneho podniku Lesy SR. Starý názov obce je Tótmegyer.
Na fotografiách, ktoré zachytávajú okamihy zo života Huňadyovcov sa objavujú aj príslušníci rodu Károlyi. Napríklad EUFROZINA KÁROLYI (Fruszina),ktorá bola dcérou grófky Francisky Apponyi (1879 - 1958) a jej manžela Ladislava Károlyiho (1859 -1936), cisárskeho a kráľovského radcu, poslanca uhorského parlamentu. Franciska bola známa charitatívnou činnosťou najmä v čase I.svetovej vojny. Eufrozina sa vydala za Dénesa Jankovicha. Brat Eufroziny bol Štefan Károlyi , ktorý bol dedičom zámku vo Füzérradvány (Maďarsko) a spolu s manželkou Máriou Magdalénou Windischgrätz ho premenil na luxusný hotel.
V diplomatických službách habsburskej monarchie pôsobil gróf Alojz Károlyi (1825-1889), ktorý mal za manželku Francisku Gobertinu Erdȍdy. Jeho majetky zdedil syn Ľudovít II. Károlyi (1872-1965), ktorý vybudoval veľký poľovný revír na malú poľovnú zver v Palárikove a svetoznámu bažantnicu, čo si získalo celoeurópske uznanie. Ľudovít Károlyi je považovaný za najúspešnejšieho poľovného hospodára druhej polovice 19.storočia a prvej polovice 20.storočia. V roku 1928 práve z jeho hlavy vzišla myšlienka založiť Medzinárodnú radu poľovníctva pre ochranu poľovnej zveri (CIC - Conseil International de la Chasse). Jeho syna Sándora môžeme vidieť tiež na fotografiách ako priateľa rodiny Huňadyovcov.
SÁNDOR BÉLA KÁROLYI (Alexander II. Károlyi, 1904 -1988) bol posledný slovenskomederský gróf. Rod opustil svoj kaštieľ v Tótmegyeri pred príchodom ruského frontu. Od roku 1955 do svojej smrti v roku 1988 robil správcu na lesnom hospodárstve Erdődyovcov v Burgenlande. Nikdy sa vnútorne nezmieril so stratou vlasti . Bol povestný svojou skromnosťou a láskavosťou. Pochovaný je uprostred lesa, neďaleko kaplnky na pietnom mieste Erdődyovcov. Na poslednej ceste ho odprevadila najbližšia rodina, priatelia a poľovníci.
Poznámka, ak chcete vedieť viac : Imrich Szabó je autorom monumentálnej knihy o Károlyiovcoch : Tisícročná história rodu grófov Károlyi de Nagykárolyi, rok vydania 2012. Z knihy je zrejmé ako Károlyiovci prispeli k rozvoju niekoľkých obcí v regióne.
VAJÍČKO AKO JEDEN ZO SYMBOLOV VEĽKEJ NOCI -8.4.2020
To, že sú sprísnené opatrenia na veľkonočné sviatky, neznamená, že veľkonočné sviatky nebudú. Budú, ale tento rok v niečom iné...
Veľkonočné sviatky alebo Pascha sú najvýznamnejší kresťanský sviatok, je to oslava vzkriesenia Ježiša Krista po jeho smrti ukrižovaním. Je to oslava znovuzrodenia, nádeje. A tak, keď v tieto sviatky nemôžeme stráviť v rodinách tak, ako obvykle vo väčšom kruhu, slávme tieto sviatky vo svojich dušiach tak, ako keby sme boli všetci spolu. S pokorou, pokojom, vo viere a vzájomnej úcte. Venujme sa renesancii vo svojom vnútri a smelo sa dívajme na svet trochu inak, ako sme boli doteraz zvyknutí.
Nádej spoločného stretnutia v kruhu rodiny aj o rok predstavuje jeden z najstarších symbolov Veľkej noci a to je VAJÍČKO. Je symbolom nového zrodenia, zabezpečenia zdravia, súdržnosti, je ochranou proti zlým silám. Výzdoba vajíčok patrí medzi najstaršie umelecké prejavy a je vyjadrením spojenia človeka a prírody. Na našom území sa počiatky zdobenia vajíčok datujú do 7.storočia a to podľa nálezov zo slovanských pohrebísk. Zdobením sa zvyšovala magická sila vajíčok. Červená farba bola farbou Ježišovej krvi, žltá farbou slnečného svetla a nového dňa. Do dnešných dní sa vajíčka zdobia tými najrôznejšími technikami ako je maľovanie, voskovanie, vyškrabovanie, oblepovanie textíliami aj slamou, okrasné perforovanie...Základnými motívmi sú rôzne geometrické motívy, motívy prírody, tzv.hadie čiary, mravenčie cesty, solárne znaky, tulipánové motívy, jabĺčkové motívy, motívy stromov, vtákov aj zvierat a motívy plodnostnej symboliky.
Určite takéto vajíčka nechýbajú aj v rodinách v našej obci. Na našich tradičných výstavách mojmírovských umelcov sa objavujú zdobené vajíčka našich šikovných tvorivých žien. A tiež si v múzeu spomíname na výstavu drotárskeho umenia manželov Rozálie a Štefana Ďurčatových. Tak nech je vajíčko a prebúdzajúca sa príroda pre nás nádejou v nové spoločné stretnutia rodín aj priateľov.
Za naše RMM vám všetkým prajeme krásne a pokojné sviatky a veľa zdravia. Edita a Táňa
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM -7.4.2020
Časť 14. - PRIATELIA HUŇADYOVCOV III.
APPONYIOVCI Z OPONÍC
Na základe zachovaných fotografií zachytávajúcich súkromný život Huňadyovcov vidíme, že medzi ich priateľov patrili aj Apponyiovci z neďalekých Oponíc. Apponyiovci boli významným a veľmi bohatým uhorským rodom. V 19. storočí viacerí členovia rodu vynikali vo vysokej diplomacii. Platí to aj o Apponyiovcoch z Oponíc, ktorí už v 18.storočí začali budovať známu zbierku historických kníh.
Posledným majiteľom kaštieľa v Oponiciach z tohto rodu bol HENRIK APPONYI (1885-1935), poslanec uhorského snemu a diplomat. Ako poslanec bol známy svojimi prejavmi, z ktorých zaznieval súcit s chudobnými vrstvami žijúcimi na území monarchie. Zo svojich expedícií a poľovačiek v exotických krajinách napísal dva denníky. Prvý z expedície do Sudánu v roku 1924. Sám Apponyi ho nazval Jagdexpedition nach Sudan a začal ho písať vo februári r.1924 na palube poľovníckej lode. Denník opisuje miesta a pamiatky, ktorými expedícia prešla. Z tejto cesty priviezol Apponyi do Oponíc veľký počet trofejí. Druhý denník je o jeho ceste do Indie v roku 1930 (Môj poľovnícky a cestopisný denník z Indie a Himalájí) a vznikol prevažne z listov písaných matke do Oponíc. Jeho maďarské vydanie je doplnené množstvom fotografií a obsahuje mapku z cesty, ktorú zakreslil sám autor. Henrik v Oponiciach usporadúval honosné poľovačky, medzi prominentnými hosťami kaštieľa sa objavil aj budúci prezident USA Theodor Roosvelt, maharadža z Patialy a tanečnica Josephine Baker. Podľa oficiálnej správy zomrel vo Viedni na chrípku. Jeho smrť je však záhadou a sú iné domnienky, nakoľko mal obrovské dlhy...Henrik bol cez svoju matku Margaretu Seherr Thoss aj blízky príbuzný rodine Huňadyovcov.
Medzi priateľmi Huňadyovcov bola aj vtedy budúca albánska kráľovná GÉRALDINE APPONYI DE NAGY APPONY (1915 -2002). Detstvo a mladosť strávila v Oponiciach až do doby, keď v roku 1938 navždy odišla. Ovládala niekoľko jazykov a mala československé občianstvo. Bola dcérou grófa Gyulu Apponyiho a jeho americkej manželky Gladys Virginie Stewart. V apríli v roku 1938 sa vydala za albánskeho kráľa Ahmeda Zogu. ktorý pri návšteve piešťanských kúpeľov zbadal v časopise jej fotografiu a neskôr sa s mladou šľachtičnou osobne zoznámil. Keď talianska fašistická armáda vstúpila do Albánska, rodina (vtedy už mali syna Leka) musela emigrovať. II.sv. vojnu prežili v anglickom exile, neskôr žili v Španielsku, Francúzsku, v Juhoafrickej republike. Až v roku 1997 sa vrátili do Albánska. V liste krajanom, ktorý vyšiel aj v Histórii Oponíc od Petra Králika, Geraldine s dojatím spomína na Oponice aj na vzácnu knižnicu : "Zbožňujem vašu krajinu... Slovensko vo mne zostáva jediným takým miestom, ktoré som mala rada..."
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM
Časť 13. - PRIATELIA HUŇADYOVCOV II.
THOMAS A MARY CARDEZOVCI
Historicky vzácna korešpondencia, ktorú sme získali, je aj svedectvom o ďalších priateľských kontaktoch Huňadyovcov s inými šľachtickými rodinami. Grófka Mária Margaréta v listoch píše aj o Cardezovcoch, o americkom milionárovi a cestovateľovi Thomasovi Cardezovi a jeho manželke Mary.
Kto boli Cardezovci?
THOMAS CARDEZA (1875 - 1952) bol portugalského pôvodu, vášnivý poľovník, čo ho priviedlo až na územie vtedajšieho Uhorska. Od Henrika Apponyiho z Oponíc (tiež vášnivý poľovník) mal prenajatý kaštieľ v Kovarciach. Mal povesť extravagantného človeka a čudáka. Na ulici sa zjavoval na kolieskových korčuliach so šimpanzom Kikijonom na pleci. Jeho matka CHARLOTTE DRAKE MARTINEZ - CARDEZA (1854 - 1939) bola tiež dobrodružnej povahy. Vie sa o nej, že na svojej jachte dvakrát oboplávala svet. 14.4.1912 šťastlivo matka a syn prežili potopu Titanicu. Namierené mali do svojho domova v Germantowne v Pensylvánii. Zachránili sa na lodi Carpathia spolu aj so svojím psom a dvomi členmi služobníctva. Charlotte bola známa aj svojou znalosťou v oblasti literatúry, hudby, umenia. Údajne to bola láskavá žena, ktorá pomohla veľa chudobným a ľuďom v ťažkostiach. Obrazmi zo svojej bohatej zbierky obdarovala múzeum umenia vo Philadelphii (Philadephia Museum of Art).
Keď zomrela, jej majetky zdedil syn Thomas. V roku 1939 daroval Thomas Cardeza s manželkou MARY RACINE CARDEZA (1880 - 1943) 5 miliónov dolárov Univerzite Thomasa Jeffersona vo Philadelphii, a tak založil Nadáciu Charlotte Drake Cardeza, ktorej cieľom bolo skúmať ochorenia krvi, čo umožnilo vytvorenie a rozvoj jedného z popredných akademických hematologických programov na svete až po súčasnosť. Cardeza vo svojom závete odkázal univerzite celý svoj majetok, nakoľko s Mary nemal žiadnych potomkov. Thomasova manželka Mary trpela leukémiou. Mary zrekonštruovala kaštieľ v Kovarciach a do povedomia ľudí sa zapísala aj svojou charitatívnou činnosťou, keď pomáhala ľuďom šatstvom, bielizňou, jedlom aj peniazmi. Bola členkou Červeného kríža. V čase I. svetovej vojny zriadila nemocnicu a vojenský cintorín v Budapešti ( vojenský cintorín dala zveľadiť aj v Poľsku)a niektorí vojnoví invalidi našli svoje útočisko aj v kaštieli v Kovarciach, kde Cardezovci bývali do skončenia I.sv.vojny. Potom odišli do Philadelphie, kde sa naďalej Mary venovala práci v Červenom kríži.
Poznámka:
Niekoľko osobných vecí Thomasa Cardezu sa nachádza v kaštieli v Oponiciach, vo
vzácnej expozícii Apponyiovskej knižnice.
zdroj : https://www.jefferson.edu/.../hematology/division-history.html MAL
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM - 2.4.2020
Časť 12.- PRIATELIA HUŇADYOVCOV I.
Kto bol Slatin paša (1857-1932)
Spojkou grófky Márie a grófa Ladislava Huňadyho v čase, keď
nemala bližšie alebo žiadne správy o jeho pobyte v Sudáne, býval často Slatin
paša. O ich priateľských vzťahoch svedčí aj tento z jej listov adresovaný práve
jemu:
"Práve dnes som dostala list spolu s plánom parníka od pána Hilla. Píše, že to
s Vami už dojednal a rezervoval pre nás "Gordon Pashu" s 8 kabínami, 2 salónmi
za 20 libier na deň. Milý barón Slatin, je to pre mňa hrozné znovu Vás s tým zdržovať,
ale najviac, čo tento rok môžeme za loď zaplatiť, je 16 - 17 libier a prosíme
Vás, aby ste nás čo možno najskôr informovali, či je to ešte možné. Keby ešte
nejaká menšia, ešte lacnejšia loď bola voľná s 3 - 4 kabínami, bolo by to tak
najlepšie, lebo s obrovským Gordon Paschom by sme sa určite v tomto ročnom
období nemohli plaviť po vedľajších prítokoch a tie sú predsa cieľom našej
cesty, lebo zostať na Níle je pre nás už príliš všedné. László tu, žiaľ, nie
je. Úbohý, je už týždne vo Viedni, kde je jeho ťažko chorá matka, a keďže
Cardeza poľuje v Sedmohradsku, musím Vám túto nepríjemnú správu poslať ja."
Z archívu listov Rudolfa Slatina sú známe aj podrobnosti o smrti Ladislava, o exhumácii a prevoze jeho pozostatkov do rodinnej hrobky v Mesztegnyő. Pri tomto všetkom bol grófke nápomocný práve Slatin paša.
RUDOLF CARL VON SLATIN (1857 -1932), známy ako Slatin paša, bol
rakúsky vojak, neskôr generálny inšpektor Sudánu v službách Britov. Generálny
guvernér Gordon paša ho vymenoval za guvernéra oblasti Dara v Darfúre. Neskôr
bol povýšený na generálneho guvernéra západosudánskeho Darfúru. V roku 1906 ho
cisár František Jozef povýšil na rytiera do stavu slobodných pánov. Onedlho po
nobilitácii bol Rudolf slobodný pán Slatin paša odmenený titulom tajného radcu
Rakúsko-Uhorska.
Bol obľúbencom a častým hosťom kráľovnej Viktórie, ktorá si dala namaľovať jeho
portrét v životnej veľkosti. V auguste v roku 1895 ho pozvala na večeru a
vyjadrila sa: "Očarujúci, skromný maličký muž..."
V roku 1883 prijal za svoje náboženstvo islam a meno Abd al Qadir, aby
pozdvihol morálku vojska (pápež mu to neskôr odpustil).
Slatin sa preslávil aj tým, že sa mu podarilo ujsť zo zajatia mahdistov, s
ktorými viedli Briti dlhú a krutú vojnu. Ušiel po viac ako 11 rokoch. V roku
1882 západný Sudán ovládli prívrženci Al-Mahdiho (Muhammad Ahmad ibn Abdullah).
Po jeho náhlej smrti bol Slatin uväznený Al-Mahdiho nástupcom kalifom
Abdullahom v Omdurmáne. Slatin po úteku tri týždne putoval po púšti do Asuánu v
Egypte. Svoje zážitky opísal v knihe Oheň a meč v Sudáne ("Fire and Sword in
the Sudan", "Feuer und Schwert im Sudan. Meine Kämpfe mit den Derwischen, meine
Gefangenschaft und Flucht.1879-1895").
Jeho kniha inšpirovala nemeckého spisovateľa Karla Maya napísať trilógiu "Im Lande des Mahdi", kde vystupuje autor ako rozprávač Kara Ben Nemsi.
Slatinovo pôsobenie v Sudáne skončilo v roku 1914 z dôvodu vypuknutia prvej svetovej vojny, kedy sa ako Rakúšan ocitol na opačnej strane frontu. Slatin bol aj členom Kráľovskej geografickej spoločnosti a členom rakúskeho Červeného kríža. V roku 1914 sa oženil s barónkou Alice von Rambergovou. V roku 1918 bol nápomocný pri zabezpečovaní potravín a uhlia z Československa pre hladom ohrozenú Viedeň. V roku 1932 vo Viedni (kde bol čestným občanom) zomrel a je tam pochovaný.
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM -1.4.2020
Časť 11. - JE 1.APRÍL!
Tak niečo úplne od veci, poučné aj veselé a hlavne retroooo
O Pútnikovi svätovojtešskom - Kalendári pre katolíckych Slovákov sme už raz písali v časopise Mojmírovčan (Pútnik svätovojtešský a Vianoce Slovákov podľa B. Němcovej). V našom múzeu sa ocitlo prostredníctvom darcov veľa starých kníh a iných tlačovín z polovice 20.st. a konca 19.st., medzi nimi aj Pútnik svätovojtešský, najstaršie vydanie máme z roku 1922. Ľudový obrázkový kalendár Pútnik svätovojtešský vychádza v Spolku sv. Vojtecha od roku 1871 do dnešných čias. Kalendáre mali okrem bohatej textovej a obrazovej časti aj priestor na poznámky pre svojho majiteľa- čitateľa, čím sa stávali aj veľmi osobnými. Mali rubriku Poznámky pre domácnosť aj rubriku Kto počtuje, ten gazduje. V kalendároch má svoje významné miesto aj reklama. Poďte si pozrieť dobové reklamy všelijakých prostriedkov na vyliečenie všetkých neduhov, na potreby dennej hygieny, na prostriedky, s ktorými nadobudneme krásu schudnutím aj pribratím (podľa potreby), na ponuku ako vycestovať a pod...
31.3.2020 Trochu z histórie malého veľkého vynálezu:
RÚŠKO ZACHRAŇUJE ŽIVOTY UŽ VIAC AKO STO ROKOV
Nebolo to až tak dávno, čo sa začali na účely zamedzenia šíreniu
infekcií v nemocničnom prostredí bežne používať ochranné rúška.
Nemecký bakteriológ a hygienik CARL FLȔGGE (1847 - 1923), kolega mikrobiológa
Roberta Kocha, poukázal na to, že obyčajná konverzácia by mohla byť príčinou
šírenia kvapôčok s obsahom baktérií z nosa a úst, zdôvodňujúc tak potrebu
nosenia účinnej masky na tvár
.
V roku 1897 poľský chirurg JOHANN VON MIKULICZ RADECKI opísal chirurgickú masku
zloženú z jednej vrstvy gázy. Vo svojej praxi nadviazal na poznatky Flüggeho a
na prax anglického chirurga Josepha Listera (1827 - 1912), ktorý bol
priekopníkom antiseptických metód v chirurgii - sterilizovaní chirurgických
nástrojov a čistení rán, dezinfekcii rúk pred operáciou a nosení rukavíc.
Listera k tomu inšpirovali poznatky francúzskeho chemika Louisa Pasteura.
Uvedomenie si nebezpečenstva exhalácie u ľudí ako príčiny infikovania rán počas
operačných zákrokov stálo za dnes už samozrejmým používaním ochranných rúšok, a
to nielen v lekárskom prostredí. Tieto poznatky sú aplikovateľné aj na celú
spoločnosť v prípade potreby, akou je napríklad aj obdobie výskytu pandémií. V
ázijských krajinách patrí k bežným spoločenským pravidlám nosiť rúško, ak je
niekto chorý, a to aj mimo pandémie.
Ak sa vrátime k histórii vývoja samotných rúšok a spôsobu ich používania, tak v roku 1898 publikuje Dr. W. HȔBENER svoju štúdiu O možnosti infikovania rán ústami a jej prevencii pomocou chirurgických masiek. Hübener preukázal, že účinnosť masiek sa zlepšuje navýšením počtu jednotlivých vrstiev a odporúčal chirurgom nosiť masky vyrobené z dvoch vrstiev gázy.
Americká lekárka ALICE HAMILTONOVÁ, ktorá upozornila na spôsob prenosu šarlachu kvapôčkovou infekciou, odporučila, aby pacienti nosili rúška. Zároveň odporúčala, aby masky na tvár nosili aj zdravotné sestry, ktoré pracujú so sterilným materiálom, a teda nie iba samotní lekári. Lekári začali čoraz viac upozorňovať na význam ochranných rúšok aj pre ochranu zdravia zdravotníckeho personálu.
GEORGE H. WEAVER v roku 1918 preukázal bakteriologickými testami, že masky, ktoré používali, nezachytávali všetky baktérie uvoľňované do okolia cez ústa. Okrem vrstiev poukázal aj na dôležitosť materiálu používaného na výrobu rúšok a na dôležitosť správneho zaobchádzania s týmito pomôckami, najmä na čistotu rúk pri manipulácii s nimi. Svojimi opatreniami sa mu podarilo zastaviť výskyt záškrtu zaznamenaného obsluhou infikovaných pacientov po použití rúška s dvojitou hrúbkou gázy. Po každom použití odporučil dôslednú sterilizáciu rúšok a ich náhradu, pokiaľ navlhli.
Rúško je jedným z najskloňovanejších slov v čase súčasnej pandémie. Nosenie rúška zaviedli ako účinný spôsob ochrany okolia pred nákazou na verejnosti povinne viaceré krajiny. Odborníci odporúčajú nosiť aj ochranné okuliare a rukavice. I keď lekári, ako sme si mohli prečítať, dokázali opodstatnenosť nosenia rúška aj pre toho, kto chce chrániť svoje vlastné zdravie (nielen pre infikovaného jedinca, aby nákazu ďalej nešíril), rúško sa stáva silným nástrojom v ochrane nás všetkých práve tým, že ho nosí každý jednotlivec v duchu hesla "moje rúško chráni teba, tvoje rúško zasa mňa". Nezabúdajme, že prenášačom ochorenia môže byť aj bezpríznakový jedinec. Vyvarujme sa však vyslovene kvôli zdraviu ostatných ľudí noseniu odhaleného respirátora s ventilom. Vzduch, ktorý nositeľ respirátora vydychuje, už nie je filtrovaný, a tak predstavuje možné ohrozenie svojho okolia napriek tomu, že on sám je chránený. Respirátor je preto nutné prekryť rúškom. Zaželajme si všetci pevné zdravie, lebo to je naozaj to najcennejšie, čo máme. Zostaňme doma vždy, keď môžeme. NOSIŤ RÚŠKO NA VEREJNOSTI V ČASE PANDÉMIE NOVÉHO KORONAVÍRUSU JE DOBRÉ ROZHODNUTIE.
30.marca si pripomíname Deň lekárov
V tento deň v roku 1842 americký lekár Crawford Long v meste Jefferson použil
prvý raz pri operácii éter ako uspávací prostriedok. Tento sviatok si
pripomíname od roku 1933.
A my sa s jedným zo slávnych lekárov vyberieme do Urmína...
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM
ČASŤ 11. - Slávny lekár na návšteve v Urmíne
Viete, že našu obec navštívil aj anglický lekár RICHARD BRIGHT
(1789 - 1858), ktorý stál pri vzniku nefrológie a bol priekopníkom v oblasti
výskumu ochorení obličiek?
Spolupracoval s takými významnými lekármi ako Thomas Addison a Thomas Hodgkin.
Bol členom Kráľovskej akadémie lekárov a mimoriadnym lekárom kráľovnej
Viktórie. Ako mladý človek navštívil Uhorsko a túto cestu popísal v knihe
Travels from Vienna through Lower Hungary s podtitulom With some remarks on the
state of Vienna during the congress, in the year 1814.
Bright sa vybral z Bratislavy do Čeklísu (dnes Bernolákovo), z Blatného do
Trnavy a cez Leopoldov a Hlohovec do Nitry a do Urmína. Tzv. odporúčací list
mal ku grófovi Jozefovi Huňadymu a tiež ku Karolovi Appelovi,, ktorý mal ako
riaditeľ počas neprítomnosti grófa právomoc zastávať aj všetky povinnosti
týkajúce sa pohostinnosti.
Bright píše: "Pán Appel býva v peknom modernom dome v záhrade
neďaleko kaštieľa, kde ma prijal s úprimnou srdečnosťou. Vyslovil poľutovanie,
že gróf je neprítomný a prikázal hornému dvormajstrovi, ktorý zastával aj
funkciu komorníka, aby pre cudzinca pripravil izbu v kaštieli." Bright sa s
Appelom rozprával o ekonomických záležitostiach riadenia panstva a bol
prekvapený, aké úsilie gróf a jeho hospodár vynakladajú na neustále zlepšovanie
každej veci spojenej s chovom koní, oviec a dobytka. Brightove opisy nám
dovoľujú nahliadnuť aj do súkromného života riaditeľa, keď píše o spoločnej
večeri: "Bolo to tradičné jedlo. Veľký okrúhly stôl pohodlne obsluhovaný podľa
domácich zvyklostí bol obklopený početnou rodinou riaditeľovych detí. Ich matka
už nežila."
Na spoločnej večeri boli prítomní aj rodinný lekár a mladý umelec, ktorého
úlohou bolo maľovať portréty grófových obľúbených koní a učiť deti. Bright
ďalej spomína, že večera bola jednoduchá a hojná - okrem iných vecí bol jej
súčasťou aj vynikajúci syr, produkt z majetku grófa v blízkosti Balatonu, víno
z ďalšieho majetku a veľmi chutná ryba nazývaná Fogas, ulovená v Balatone. Na
druhý deň ráno sa Bright opäť stretol s Appelom pri šálke kávy.
Bright sa zmieňuje aj o prvých konských dostihoch, ktoré sa uskutočnili 22.
mája 1814. Po rannej káve sa presunuli k žrebčínu : "Stajne sú dosť veľké a
nachádza sa v nich 30 až 40 koní. Podlaha je drevená a hnoj sa čistí počas dňa.
Kone stoja na doskách. Hlavný dozorca je v stajniach neustále a každý paholok
má na starosti iba dva alebo tri kone." Potom sa Bright s Appelom presunuli
drožkou na majer Hetméň, kde mali Huňadyovci ďalšie chovné stajne. O Karolovi Appelovi,
chove koní a dobytka a o dostihoch v Urmíne niekedy zase na ďalšej
prechádzke...
Poznámka: Okrem Urmína navštívil Richard Bright Levice, Štiavnické Bane, Banskú Štiavnicu, Kremnicu.
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM
Časť 10. - JOZEF ÜRMÉNI
V múzeu nezabúdame, že dnes 28. marca majú sviatok naši učitelia.
Aj keď sú školy prázdne, učitelia pracujú... Za ich náročnú prácu im patrí naša
vďaka a úcta. A tak im venujeme túto našu prechádzku.
Poznámka : Naše múzeum je neďaleko školy a škôlky. Je tam teraz také smutné a
neobvyklé ticho...
Viete, že jedným z hlavných reformátorov školstva v čase panovania Márie Terézie bol urmínčan?
Ürméniovci, do 16. storočia Ilmeriovci, sú najstarším šľachtickým rodom pochádzajúcim z Urmína (dnes Mojmírovce) a najdlhšie sídliacim rodom v ňom (po19.st.). Ich korene siahajú do 13.st., pričom svoje priezvisko si odvodzujú od názvu obce (stredovekým názvom obce bol Ilmer, vplyvom maďarčiny sa zmenil na Irmely a v 16. storočí na Ürmény).
Jeden zo synov Štefana Ürméniho
(1694 - 1767 Urmín), registrátora Uhorskej kancelárie, JOZEF ÜRMÉNI (* 1741 v
Urmíne, † 1825 Vál, Maďarsko) sa natrvalo zapísal do dejín. Ako tajný radca
Uhorskej dvorskej kancelárie sa podieľal na reformácii uhorského ľudového
školstva prostredníctvom reformy Márie Terézie Ratio Educationis v roku 1777.
Jozef Ürméni bol jedným zo zostavovateľov školského poriadku. Vznikali školy s
vyučovacím materinským jazykom a vydávali sa príslušné učebnice. Reforma
obsahovala aj študijný a disciplinárny poriadok. Vznikla jednotná školská
sústava od národných škôl po univerzitu.
Panovník Jozef II. ho vymenoval za župana Peštianskej , neskôr Biharskej
stolice. Bol administrátorom Nitrianskeho dištriktu, tajným radcom,
administrátorom Peštianskej stolice a zastával aj funkciu kráľovského
personála, bol správcom Haliče, krajinským sudcom, ministrom. Zomrel v
maďarskej obci Vál , kde pochovaný v mauzóleu. Aj jeho synovia zastávali vysoké
funkcie a hodnosti: Ján bol generálom a komorníkom, František správcom Rijeky a
strážcom uhorskej koruny, Imrich prísediacim kráľovskej súdnej tabule,
Maximilián komorníkom a radcom.
Do Urmína sa najdlhšie vracal najmä Jozef Ürméni ml. (1807 - 1880, syn
Maximiliána), stoličnobelehradský podžupan, zalanský hlavný župan a prísediaci
kráľovskej súdnej tabule. Život a práca Ürméniovcov sa presunuli do Budapešti a
tak Jozef Ürméni ml. a jeho syn Pavol predali svoje majetky v obci Camillovi
Aldobrandinimu, ale to je už iná kapitola...
So vzácnymi poznatkami nás oboznámil a pre naše múzeum nám veľa vedomostí o tomto rode poskytol PhDr. Peter Keresteš, PhD. Ďakujeme.
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM 27.3.2020
Časť 9. - URMÍNSKI HUŇADYOVCI IV.
Ako opísala a nakreslila Felícia útek z kaštieľa
Gróf Ladislav a Mária Huňadyovci, poslední majitelia kaštieľa, mali tri dcéry: Felíciu, Teréziu a Vendulu. V roku 2018 naše múzeum navštívil gróf Ladislav Erdődy, syn Terézie a Ferenca Xavera Erdȍdyho, pri príležitosti svojich 80-tych narodenín. Grófka Felícia (vydatá za J. Waldsteina) bola jeho teta. Od neho sme sa dozvedeli, že bola nielen veľmi vzdelaná, ale mala okrem výtvarného talentu aj literárny talent. Svedectvom je útla knižka, ktorú napísala a ilustrovala pre svojho synovca. On si túto knižku, jediný originál, zachoval až do týchto dní. Knižka je napísaná pre deti, nie sú uvedené roky, názvy miest, ani mená osôb...Felícia v nej opisuje útek rodiny z kaštieľa pred frontom z pohľadu záprahového koníka. Príbeh začína jeho detstvom a neskôr s ním absolvujeme dramatickú cestu po úzkych alpských cestách, stretávame utečencov pred frontom, vidíme množstvo vrakov, bojových strojov... Prejdeme s ním údolie rieky Mur, priesmyk Taur, mestečká ako Tamsweg, Goriach... Koník mal priateľa v hnedom koníkovi menom Veverička, ktorý na ťažkej ceste zahynul. Drevený kôň si v závere príbehu zlomí v horách nohu, a tam končí aj jeho príbeh. Večne však zostane v spomienkach rodiny.
Takto sa dostal vojnový ťažný koník do Urmína :
"Než by si "Drevený kôň" všimol, vypukla vojna. Stádo sa
pasie bez nálady. Deň čo deň prichádzajú vojaci, ktorí naraz berú so sebou aj
viac koní. "Drevený kôň" a "Veverička" boli ako pár vo vojne. Tu nebol čas
šetriť sa, museli ťahať ťažké delá. A oni ťahali niekoľko týždňov, ale potom
zrazu ochoreli. Po mnohých útrapách a výbuchoch sa jedného dňa ocitli v jednej
stajni v Rakúsku. Krmivo im nechutilo, veterinár ich liečil na svrab.
Choroba trvala dlho, ale teraz sú už obaja takmer úplne zdraví. Ako možno
vidieť, do parku ich priviedol maďarský vojak. Sleduje ich aj pes (pes grófky
Huňadyovej) a prichádza aj jedna žena (Vendula), ktorá okamžite pohladká
"Dreveného koňa", ktorý radšej nahnevane dupne nohou. Oba kone vystroja. Žena,
ktorá nervózne rozhadzovala rukami, prinesie prikrývky, biče a opraty. "Drevený
kôň" sa za ňou mrzuto otočí, keď sa ona na terase balí..".
Gróf Ladislav Erdődy nám poskytol ku knižke aj výklad, z ktorého ukážku vyberáme:
"V Rakúsku v tej dobe ešte neexistovali diaľnice, predovšetkým na tých cestách, ktoré viedli na západ, boli 10-20 km dlhé zápchy, ktoré sa dali obísť iba pešo alebo na koni. Okrem toho ležalo v cestných priekopách množstvo vrakov, bojových strojov, konských vozov atď. Moja teta počas cesty viedla väčšinou kone pešo, kým moja stará mama, ktorá možno už aj v tom čase mala problémy so srdcom, sedela vždy na voze. Noci trávili väčšinou na vozoch, v blízkosti koní..." (poznámka teta bola v tomto prípade Vendula a stará mama grófka Mária)."
Poznámka : Za sprostredkovanie návštevy grófa Erdȍdyho a
tlmočenie a preklad ďakujeme
Evke Kozárovej. Za cenné materiály a sprievodné slovo ďakujeme grófovi
Ladislavovi Erdȍdymu.
MALÁ PRECHÁDZKA ZATVORENÝM MÚZEOM 23.3.2020
Časť 8. - URMÍNSKI HUŇADYOVCI III.
.Grófka Mária Margaréta a jej dcéry po roku 1945
Obyvatelia našej obce boli v prvej polovici 20.st.sužovaní aj udalosťami I. a II. sv.vojny. V roku 1945 vojna skončila a s touto skutočnosťou sa spája aj koniec pôsobenia mnohých šľachtických rodov na Slovensku. Nastávajúca štátna ideológia označovala príslušníkov šľachty za feudálnych vykorisťovateľov. Mnohé architektonické a iné pamiatky boli ničené ako symboly feudálnej moci. Pričom teraz už vieme, že šľachta, ktorá pôsobila na slovenskom území vynikala svojou vzdelanosťou v oblasti mnohých vied, aristokrati získavali vzdelanie od najlepších učiteľov na európskych univerzitách. Bolo bežné, že ovládali niekoľko jazykov. Mnohí šľachtici zakladali na vidieku školy, lazarety a mnohí boli významnými hospodármi, veľkopriemyselníkmi, mecénmi rôznych druhov umení. V tých časoch bola šľachta hybnou silou začínajúceho priemyselného veku.
Nám sa zachoval v rukopise ceruzkou odpis historika Pavla Takáča
z kroniky z roku 1945, ktorý sa vzťahuje k udalostiam, ktoré nastali, keď z
kaštieľov odišla grófka Mária Huňadyová a Terézia Ceschi:
" Cenné veci historické a pamiatkové, rôzne zbierky botanické a zoologické,
bohatá knižnica, kompletne zariadená izba čínska a africká, to všetko tvorilo
zariadenie veľkého i malého kaštieľa. Boli to miliónové hodnoty, ktoré vo
frontových časoch spoznali tvrdosť vojakov, príslušníkov rôznych armád, čo cez
našu obec prešli a takisto poznali nesvedomitosť a nezodpovednosť niektorých
našich občanov, ktorí sa o pustošenie a ničenie týchto hodnôt pričinili.
Postrhávané lustre, z omietky povytrhávané elektrické vedenie, poštiepaný
prepychový nábytok, porozbíjaná keramika, okná vytlčené, zoologické zbierky
rozhádzané po izbách, chodbách i po celom parku, knižnica sčasti spálená,
sčasti rozkradnutá, vodovodné potrubie zničené-to ostalo z tých cenných vecí,
ktorými sa mal obohatiť náš národný majetok a naše krajské a celoštátne múzeá.
Áno, to sa malo zachovať, no nezachovalo sa, lebo nemal to kto ochrániť od
zničenia."
V poznámkach Pavla Takáča nachádzame : Slovenská univerzita v Bratislave si
odviezla časť knižnice (bola uložená v kláštore v Mariánke)
Park bol zničený... Malý kaštieľ bol premenený súdruhmi na strojtraktorovú
stanicu..
.
Mária Margaréta (1885 -1965) a tri dcéry Felícia, Terézia a Matilda opustili
kaštieľ tesne pred príchodom frontu.
Felícia ( * Urmín 1906 - 1980 + Innsbruck), sa vydala za Dr.Jozefa Waldsteina a s ním sa usadila v Innsbrucku, kde Jozef Waldstein dostal prácu v štátnej inštitúcii a Felícia sa stala riaditeľkou troch hotelov patriacich najväčšej rakúskej banke.
Terézia ( * Urmín - 1996 + Sárvár, Maďarsko)
Terézia sa vydala v roku 1935 za Ferenca Xavéra Erdȍdyho a usadili sa v
Maďarsku. Mali spolu dvoch synov Ladislava a Imricha. V januári 1945 poslali
synov spolu s vychovávateľkou do Rakúska. Sami zostali v Maďarsku v obci Vép vo
Vašskej župe. V marci odišla za deťmi aj Terézia. Do októbra 1946 žili v
rakúskom Goriachu, kde deti navštevovali aj školu. Goriach patril do americkej
zóny a pobyt rodine predlžovali vždy iba na krátku dobu. Tak sa rodina vrátila
do Maďarska, kde žili v obci Pecöl.
Vendula (*1914 Dobrau - +? Oetz?)
Mária Margaréta a jej najmladšia dcéra Vendula zostali v Goriachu asi 5 rokov a začiatkom 50.-tych rokov sa presťahovali do Tirolska - Oetz, kde v dome viedenských známych dostali byt.
MALÁ PRECHÁDZKA
ZATVORENÝM MÚZEOM
Časť 7. - URMÍNSKI HUŇADYOVCI II.
Oženil sa s dvornou dámou Felíciou Kristínou Györi de Radváni, s ktorou mal
synov Jozefa a Ladislava, dcéry Teréziu, Máriu a Henrietu. Okrem aktivít vo
Viedni sa Imrich staral o panstvo v Urmíne. Bol vášnivým poľovníkom, chovateľom
koní, dobytka a oviec. Postavil budovu školy pre
sestry rádu sv. Vincenta, ktoré v Urmíne vychovávali dievčatá a škôlku, ktorú
viedli milosrdní bratia.
IMRICH HUŇADY (1827-1902), syn
Jozefa Huňadyho ml. a Henriky von Liechtenstein bol komorníkom a dvorným radcom
na viedenskom dvore.
Viete že, Huňadyovci boli zakladateľmi cestovného ruchu na Balatone?
Huňadyovci v rámci šomoďského panstva mali rozhodujúcu úlohu aj pri rozvoji južného brehu jazera Balaton. V roku 1891 tu založili štyri rekreačné domy a tak vznikla rekreačná obec Balatonberény. Huňadyovci vlastnili aj parník na výlety po jazere. Grófka Felícia usporadúvala každé leto zábavy pre hostí. Vznikla "Kúpeľná spoločnosť" , ktorá sa starala o údržbu budov, verejných sanitárnych zariadení, ale aj o posedenia a zábavu kúpeľných hostí.
A viete, že v niečom predbehol náš Imrich Gyulu Andrássyho? Vo filme o Sissi to nenájdete.
Bolo to takto:
Sestra Imricha Huňadyho Karolína (1836 - 1907) bola dôverníčkou cisárovnej Alžbety a jej prvou dvornou dámou. V čase pobytu cisárovnej Alžbety na Madeire v rokoch 1859 - 1860, bol spolu so sestrou Karolínou prítomný aj Imrich, ktorý učil cisárovnú prvé slová v maďarskom jazyku.😍 Práve on a jeho sestra Karolína dali pevné základy vzťahu cisárovnej Alžbety k Maďarsku. Alžbeta spomína na Imricha Huňadyho aj cestou vlastnej poézie (báseň Kabinet). V roku 1861 sa Imrich na výzvu svojho otca vrátil do Viedne 😃. Mimochodom tá báseň je taká trochu šteklivá aj zábavná...😉ale to už u nás v múzeu..